Mali ste možnosť povedať, že sa v Portugalsku cítite „doma“, nie na návšteve. Ako vnímate realitu Opus Dei v našej krajine a jeho prínos pre Cirkev a portugalskú spoločnosť?

Cítim sa „doma“, pretože som bol v Portugalsku mnohokrát - aj keď som sa modlil vo Fatime - a pretože v Opus Dei je veľa Portugalčanov a Portugalčaniek. Opus Dei je v Portugalsku už viac ako 75 rokov a jeho členovia sa snažia byť v Cirkvi a v spoločnosti kvasom v ceste. V akom zmysle? Nie tým, že majú pocit, že sú niečím výnimoční, ale tým, že žijú rovnaký život ako všetci ostatní, v citovom a účinnom spojení s Ježišom Kristom, ako Božie deti skrze krst.

To je ich cirkevné povolanie. Samozrejme, je dôležité, aby existovali laici, ktorí sa venujú činnostiam a službám vlastným cirkevnej pastorácii. Pre drvivú väčšinu laikov to však nie je ani možné, ani žiaduce. Boh od laikov očakáva trvalý dialóg lásky v ich domácnosti, v ich manželskom živote, v starostlivosti o ich deti, v ich finančných starostiach, na ich pracovisku, v ich angažovanosti v občianskych alebo kultúrnych záležitostiach, v športe, v ich záľubách, vo svete umenia a tak ďalej. Nejde o dôverný vzťah s Bohom bez vonkajších dôsledkov, ale o vzťah, ktorý vedie človeka k tomu, aby sa čoraz viac stotožňoval s Ježišom Kristom a aby sa podobne ako on daroval vlastnej rodine, priateľom, susedom a kolegom v práci.

Pred dvoma mesiacmi sme hostili medzinárodný Svetový deň mládeže. Myslíte si, že to bola príležitosť, ako dať najavo charizmy, ako je Opus Dei, a ako obnoviť evanjelizačnú činnosť medzi novými generáciami?

Blahoželám Portugalcom k tomu, ako dobre zorganizovali Svetové dni mládeže. Svedčí o tom spokojnosť pápeža a mnohých ľudí, ktorí sa podelili o svoje skúsenosti z týchto dní.

Určite musíme oceniť nový impulz, ktorý Svetové dni mládeže prinášajú mnohým spôsobom Cirkvi, vrátane Opus Dei. Ale viac ako to, Svetové dni mládeže boli predovšetkým časom, keď bol Ježiš Kristus prítomný osobitným spôsobom a odhalil svoju nežnú a zároveň vyžadujúcu tvár.

Bolo dojímavé vidieť Ježiša v Eucharistii, ktorého v tichosti adorovalo toľko mladých ľudí v parku Tagus. Pôsobivý bol aj pohľad na trpezlivé rady približne desaťtisíc mladých ľudí, ktorí chceli v Parku odpusteniaprijať sviatosť pokánia.

Je práca s mladými ľuďmi, najmä s vysokoškolákmi, stále prioritou?

Skôr než poviem áno, pripomeniem, že prioritou je osloviť všetkých a nikoho nevylúčiť. Každý človek je v Božích očiach vzácny a jedinečný. Musíme sa ponáhľať, pokojne ponáhľať, aby sme nikoho nenechali bez možnosti spoznať Ježiša Krista, s pomocou našej modlitby, nášho jednania, nášho úprimného priateľstva.

Čo sa týka mladých ľudí, okrem toho, že sú prítomnosťou Cirkvi, sú osobitným spôsobom aj jej budúcnosťou. Na všetkých oceánoch dejín Ježiš naďalej prechádza popri brehu a hľadá mladých rybárov ľudí: aby kráčali s ním a aby ich poslal do celého sveta.

Väčšina mladých mužov pocíti Božiu príťažlivosť v povolaní do manželstva, ale niektorí zažijú, že ich Boh ťahá do jedinečného vzťahu v celibáte, otvoreného službe všetkým. Celibát často spájame s kňazským a rehoľným životom, nie bezdôvodne. Treba však pripomenúť, že od čias apoštolov Boh volá k celibátu aj v laickom živote, a to výlučne na základe krstného zasvätenia.

Univerzitní študenti majú okrem toho osobitné povolanie hľadať spôsoby, ako zosúladiť vieru s kultúrou a vedou, aby viera potom mohla účinne ovplyvňovať spoločenský život.

Prelatúra prechádza obdobím zmien, vieme, že sa začalo pracovať s Dikastériom pre klérus na príprave návrhu na úpravu štatútov pre Svätého Otca. Ako sa prežívajú tieto chvíle?

Snažíme sa nasledovať usmernenia Svätého Otca s úprimnou synovskou poslušnosťou a s túžbou - ako pripomenul sám pápež František - aby slúžili na posilnenie podstatných aspektov Opus Dei, ktoré sú obsiahnuté v jeho charizme. O to som výslovne žiadal vo viacerých posolstvách adresovaných ľuďom z Opus Dei: aby boli veľmi jednotní práve v tejto úprimnej poslušnosti, podľa príkladu svätého Josemaríu a jeho prvých dvoch nástupcov. Je to Duch Svätý, ktorý vedie Cirkev. Aj preto sú to časy, ktoré treba prežiť v pokoji a vyrovnanosti.

Niektorí členovia prelatúry vyjadrili svoje otázky a obavy v tejto veci v médiách a na sociálnych sieťach, dá sa povedať, že nie vždy v pokojnom tóne. Rozumiete týmto vyjadreniam, najmä tým, ktoré hovoria o útoku? Neobávate sa, že niektorí využívajú Opus Dei na podnecovanie opozície voči pontifikátu?

Je pochopiteľné, že sa objavujú otázky, pochybnosti a obavy, a to aj kvôli niektorým interpretáciám, ktoré boli zverejnené, vo svetskom kľúči, akoby išlo o „získanie alebo stratu moci“, čo v Cirkvi nemá zmysel.

Vo svojom prvom liste ako prelát som napísal: „Prehlbovať vzájomné uznanie medzi veriacimi Cirkvi a medzi najrozmanitejšími skupinami, ktoré môžu existovať, je súčasťou nášho poslania vo veľkej rodine Božích synov a dcér“. A citoval som vetu zakladateľa: „Hlavným apoštolátom, ktorý máme my kresťania vykonávať vo svete, najlepším svedectvom viery, je prispievať k atmosfére autentickej lásky v Cirkvi“.

V tejto súvislosti som si občas spomenul na príklad, ktorý som kedysi videl vo vtedajšom kardinálovi Ratzingerovi, ktorého láska k Cirkvi a k pápežovi, silná a založená na viere, presahovala emócie. V citlivej chvíli pre jednotu Cirkvi, ktorú vtedy niektorí ohrozovali, som ho počul z hĺbky srdca povedať toto: „Ako si nemôžete uvedomiť, že bez pápeža nie ste ničím!“

Bude sa môcť zmeniť vzťah laikov k Dielu? Bude si musieť toto „špecifické povolanie“ nájsť v Cirkvi svoj vlastný teologicko-kánonický status?

V Cirkvi je na prvom mieste život a až potom norma: inými slovami, povedané slovami pápeža Františka, skutočnosť je nadradená myšlienke.

V srdci svätého Josemaríu Boh zasadil semienko posolstva. Akého posolstva? Posolstva o znovuobjavení hodnoty povolania bežného života veriacich: Boh zveril mužom a ženám božskú úlohu budovať svet (rodinu, štvrť, prácu, pokrok, umenie, zábavu) ako Božie deti v Ježišovi Kristovi.

V rámci zakladateľského vnuknutia bolo potrebné toto posolstvo hlásať a žiť v konkrétnom duchu, a to s pomocou inštitúcie Opus Dei. A táto inštitúcia bola od začiatku a s rastúcim rozvojom v priebehu času rodinou medzi Božím ľudom, zloženou zo žien a mužov, laikov a kňazov, s jednotou povolania, formácie a ducha, s pôsobením, ktoré dopĺňalo a nekonkurovalo pôsobeniu diecéz a farností, pričom jej laickí členovia zostávali naplno veriacimi vo svojich diecézach a farnostiach. Preto táto skutočnosť predchádza kanonickému rámcu a je zmyslom existencie Opus Dei.

Môže tento moment pomôcť obnoviť pôvodnú charizmu, ktorú navrhol svätý Josemaría Escrivá?

Nejde o jej obnovenie, pretože sa nestratila ani nenarušila, ale o jej prehĺbenie a pokračovanie v úsilí žiť ju verne. V tomto zmysle dúfame, že odpovieme na výzvu Svätého Otca: starať sa o charizmu Opus Dei, aby sme ju vedeli preniesť do budúcnosti s rovnakou sviežosťou, s akou nám ju odovzdal svätý Josemaría. To znamená, aby sme sa viac usilovali o „šírenie povolania k svätosti vo svete prostredníctvom posväcovania práce a rodinných a spoločenských záväzkov“ (Motu proprio Ad charisma tuendum).

Moja posledná otázka sa týka synody biskupov: aký prínos očakávate od členov Diela v tomto procese?

Prvým prínosom je modlitba za synodu a modlitbou myslím aj plnenie si svojich každodenných povinností, ktoré si človek plní čo najdokonalejšie v rámci svojich osobných možností. Okrem toho sa mnohí ľudia v Opus Dei zapojili do účasti na rôznych fázach synodálneho procesu, najmä na diecéznej a národnej úrovni. Okrem toho je cieľom byť v súlade s hlbokým želaním pápeža, aby synoda ukázala, že zodpovednosť za napredovanie Cirkvi nie je výlučnou zodpovednosťou biskupov, kňazov alebo rehoľníkov, ale každého jedného pokrsteného, ktorý „kráča spolu“. Evanjelizačné poslanie a hľadanie osobnej svätosti je zodpovednosťou každého, každého s jeho osobnými a obmedzenými možnosťami.