Meno gnostik pochádza z gréckeho slova gnósis (poznanie). Gnostik je preto ten, kto získava zvláštne poznanie a podľa neho žije. Výraz gnósis nemá preto hanlivý význam. Niektorí cirkevní otcovia ako Klement Alexandrijský a svätý Irenej hovoria o gnóze v zmysle poznania Ježiša Krista nadobudnutého vierou. „Skutočná gnóza je apoštolská doktrína,“ píše svätý Irenej (AdvHaer. IV 33).

Výraz gnostik získal hanlivý význam vtedy, keď ho Otcovia aplikovali na určitých heretikov, ktorí boli významní medzi druhým a štvrtým storočím. Ako prvý ich takto označil svätý Irenej, ktorý vidí ich pôvod v heréze Šimona zo Samárie (Sk 8,9-24). Hovorí, že jeho nasledovníci sa rozšírili po Alexandrii,  Malej Ázii a Ríme a boli príčinou vzniku „veľkého množstva gnostikov šíriacich sa ako huby po daždi“ (AdvHaer.I.29.1). A z nich, pokračuje Irenej, pochádzajú valentiniáni, proti ktorým priamo bojuje. Takéto množstvo a rozmanitosť siekt vysvetľuje Irenej tým, že „väčšina ich pôvodcov – vlastne všetci – chcú byť učiteľmi; odídu zo sekty, ku ktorej sa pridali, posplietajú jedno učenie cez druhé a z toho vzíde ešte ďalšie a všetci trvajú na tom, že sú originálni a že sami objavili učenie, ktoré v skutočnosti len pospájali“ (AdvHaer.1.28.1).

Z týchto informácií od Ireneja a ďalších Otcov, ktorí sa tiež museli stretnúť s týmito herézami (najmä svätý Hipolyt Rímsky a svätý Epifán zo Salaminy), vyplýva, že existovalo také veľké množstvo malých skupín (šimoniáni, mikuláši, ofiti, naaséni, setiti, peratovia, basilidiáni, karpokraciáni, valentiniáni, markuziáni) a učiteľov (Šimon, Kerinthos, Basilides, Karpokrates, Cerdon, Valentinos, Ptolemaios, Theodotus, Heracleon, Bardesanes,...), že spadli pod pomenovanie „gnostici“ a len veľmi všeobecne im môžeme dať toto spoločné označenie. Podobný dojem možno vyvodiť z heretických „gnostických“ spisov objavených v roku 1945 v Nag Hammádí (Horný Egypt), ktorých je približne štyridsať; každý spis obsahuje vlastnú heretickú doktrínu.

V rámci uvedenej rozmanitosti sú najznámejší a zároveň najvplyvnejší valentiniánski gnostici. Vo vnútri cirkvi vystupovali ako „skrytá šelma“, ako hovorí svätý Irenej. Mali rovnako Sväté písma ako cirkev, no vykladali ho v opačnom zmysle. Pravý Boh podľa nich nebol Stvoriteľom Starého zákona; rozlišovali rôznych Kristov medzi bytosťami nebeského sveta (eóni); tvrdili, že spásu možno dosiahnuť pozaním samého seba ako božskej iskry uzavretej v hmote; že Kristovo vykúpenie spočíva v tom, že nás prebudí k tomuto poznaniu a že len duchovní ľudia (pneumatikoi) sú určení k spáse. Elitársky charakter tejto sekty a opovrhovanie stvoreným svetom formovalo okrem iného mentalitu týchto heretikov ako hlavných predstaviteľov „gnostikov“.