Znovu opakujem, že všetci máme svoje slabosti. Lež tie nás nesmú viesť k tomu, aby sme nedbali na Božiu lásku, ale naopak, aby sme sa tejto lásky zachytili a obliekli sa do Božej dobroty, tak ako sa kedysi bojovníci obliekali do brnenia: ecce ego, quia vocasti me, tu som Pane, lebo si si ma vyvolil, to je naša obrana. Nesmieme sa vzďaľovať od Boha, lebo inak sa prejaví naša krehkosť. Musíme so svojimi slabosťami bojovať práve preto, lebo Boh má dôveru v nás.

Ako sa nám len podarí premôcť naše úbohosti? Najdôležitejšia zo všetkého je pokora, úprimnosť v duchovnom vedení a v sviatosti zmierenia. Choďte za tými, čo usmerňujú váš duchovný život s otvoreným srdcom; nezatvárajte ho, lebo ak sa doň dostane nemý diabol, je ťažké ho odtiaľ vyhnať.

Odpusťte mi moju dotieravosť, no považujem za nevyhnutné, aby ste si ohnivým písmom vryli do pamäti, že pokora a jej bezprostredný dôsledok – úprimnosť, sú spolu s ďalšími prostriedkami základným predpokladom víťazstva v boji o čistotu. Ak sa v duši usídli nemý diabol, všetko pokazí. Naopak, ak ho okamžite vyženieme von, všetko vyjde dobre a my sme šťastní, ideme životom rovno a priamo. Buďme vždy až drsne úprimní, no zachovajme pritom slušnosť a rozvahu.

Chcel by som, aby ostalo jasné jedno; neznepokojuje ma toľko srdce a telo, ako pýcha. Buďte pokorní. Ak si budete myslieť, že máte stopercentnú pravdu, nemáte pravdu žiadnu. Prichádzajte na duchovné vedenie s otvoreným srdcom a nezatvárajte ho, pretože – znovu opakujem – ak sa v duši usídli nemý diabol, je ťažké ho potom odtiaľ dostať.

Spomeňte si na úbohého človeka posadnutého zlým duchom, od ktorého ho učeníci nemohli oslobodiť; dokázal to iba Pán, modlitbou a pôstom. Pri tej príležitosti vykonal Učiteľ tri zázraky: pri prvom začal posadnutý človek znova počuť; ak nás totiž ovláda nemý diabol, srdce odmieta počúvať. Pri druhom začal človek hovoriť a pri treťom zlý duch odišiel. (Boží priatelia, 187-188)