VSTUPUJEME do tretieho týždňa veľkonočného obdobia. Evanjelium nás dnes uvádza do hornej siene, počas noci, v deň Ježišovho zmŕtvychvstania. Emauzskí učeníci „rozprávali, čo sa im stalo na ceste a ako ho spoznali pri lámaní chleba“ (Lk 24, 35). Už nebolo miesta na pochybnosti: bolo veľa svedkov, ktorí počas celého toho dňa potvrdzovali Majstrovo zmŕtvychvstanie. Nebolo inej témy na rozhovor. Rozprávali sa o týchto veciach, pomáhali si navzájom pripomínať Ježišove prisľúbenia, „keď stál uprostred nich a povedal im: Pokoj vám“ (Lk 24, 36). Pozdravil ich pokojom, ako im to už dávno predtým odporúčal, keď vstupovali do domu (porov. Lk 10, 5).

Hoci prítomní v hornej sieni už boli presvedčení o Pánovom zmŕtvychvstaní, na zjavenie reagovali s prekvapením a strachom, „mysleli si, že vidia ducha“ (Lk 24, 37). Stalo sa im to ako v tú noc na mori, keď sa im zjavil na vode uprostred búrky (porov. Mk 6, 50). Pri tejto príležitosti Ježiš trvá na realite svojej fyzickej prítomnosti. A ukazuje im svoje rany, akoby to boli jeho doklady, jeho preukaz totožnosti. Ježiš „im povedal: Čo sa ľakáte a prečo vám srdcia zachvacujú také myšlienky? Pozrite na moje ruky a nohy, že som to ja! Dotknite sa ma a presvedčte sa! Veď duch nemá mäso a kosti – a vidíte, že ja mám. Ako to povedal, ukázal im ruky a nohy“ (Lk 24, 38-40).

Zoči-voči zmätku apoštolov, ktorý evanjelista vysvetľuje radosťou, ktorá ich zaplavila, im Ježiš poskytuje ďalší argument: „Máte tu niečo na jedenie?“ (Lk 24, 41). Opäť s nimi stoluje, ako tri dni predtým, keď ustanovil Eucharistiu. Týmto spôsobom ukazuje, že „neprichádza zo sveta mŕtvych - z toho sveta, ktorý teraz definitívne opustil - ale naopak, že prichádza práve zo sveta čistého života“^[1]. Môžeme prijať pozvanie, ktoré nám svätý Josemaría adresuje pri rozjímaní o Kristovom zmŕtvychvstaní: „A prv, ako skončíme desiatok, bozkáš rany na jeho nohách… a ja, ešte opovážlivejší —lebo som väčšmi dieťaťom—, pritlačil som pery na jeho otvorený bok“^[2].

„VTEDY im otvoril myseľ, aby porozumeli Písmu“ (Lk 24, 45). Tak ako to urobil s emauzskými učeníkmi, Pán im dáva milosť, aby rozpoznali starozákonné proroctvá, ktoré sa vzťahujú na neho. Po troch rokoch vyučovania ich Ježiš naďalej formuje: teraz im dáva osobitnú pomoc pri výklade Písma. V tomto svetle učeníci chápu význam všetkého, čo s Majstrom zažili. „A povedal im: Tak je napísané, že Mesiáš bude trpieť a tretieho dňa vstane z mŕtvych a v jeho mene sa bude všetkým národom počnúc od Jeruzalema, hlásať pokánie na odpustenie hriechov“ (Lk 24, 46-47). Podnietení týmito slovami prví kresťania ohlasujú blízkosť Božieho milosrdenstva, lenže teraz to nie je len prísľub; od tej chvíle budú učeníci služobníkmi zmierenia, lebo sám Ježiš im povedal: „Komu odpustíte hriechy, tomu sú odpustené“ (Jn 20, 23).

V prvom čítaní svätej Omše počúvame svedectvo svätého Petra: „Kajajte sa teda, obráťte sa, aby sa zotreli vaše hriechy“ (Sk 3, 19). A v druhom čítaní si pripomíname varovanie svätého Jána: „Toto vám píšem, aby ste nehrešili. Ale keby niekto zhrešil, máme u Otca zástancu: Ježiša Krista, spravodlivého. On je zmiernou obetou za naše hriechy; a nielen za naše, ale aj za hriechy celého sveta“ (1 Jn 2, 1-2). Cirkev každoročne obnovuje toto pozvanie vo veľkonočnom období. „Vyznanie je prechodom od biedy k milosrdenstvu, je to Boží rukopis na srdci. Čítame tam, že v Božích očiach sme vzácni, že on je Otec a miluje nás viac ako my sami seba (...). Ako často sa cítime osamelí a strácame niť života. Ako často už nevieme, ako začať odznova, utláčaní únavou z prijatia seba samých. Potrebujeme začať odznova, ale nevieme odkiaľ (...). Len vďaka vedomiu odpustenia sa môžeme vynoriť obnovení, po prežití radosti z toho, že sme plne milovaní Otcom. Len vďaka Božiemu odpusteniu sa v nás dejú skutočne nové veci“^[3].

LITURGIA sprítomňuje veľkonočné tajomstvo, a tým aj apoštolské poslanie. Tak ako pred dvadsiatimi storočiami, aj teraz nám zmŕtvychvstalý Ježiš hovorí: „Vy ste toho svedkami“ (Lk 24, 48). Toto povolanie k apoštolátu je súčasťou našej kresťanskej identity. „Nová evanjelizácia si vyžaduje nové zaangažovanie každého z pokrstených. Toto presvedčenie sa stáva výzvou adresovanou každému kresťanovi, aby sa nikto nevzdával svojej úlohy hlásať evanjelium, pretože od okamihu, keď niekto osobne zakúsil Božiu zachraňujúcu lásku, nepotrebuje veľa času na prípravu, aby mohol ísť a hlásať“^[4].

„Vy ste toho svedkami“ (Lk 24, 48). Ako však môžeme byť dobrými svedkami? „Svedkami môžeme byť len vtedy, ak poznáme Krista na vlastnej koži, a to nielen prostredníctvom iných. Ak ho poznáme zo svojho vlastného života, z osobného stretnutia s ním. Skutočným stretnutím s ním v našom živote viery sa stávame svedkami a môžeme prispieť k novosti sveta, k večnému životu“^[5]. Žiť so zmyslom pre poslanie predpokladá mať srdce v láske, byť priateľmi vzkrieseného Ježiša, stýkať sa ním v chlebe a slove. „Ježiš Kristus žije,“ povedal svätý Josemaría, „s telom ako moje, ale osláveným; so srdcom z mäsa ako moje (...) Viem, že môj Vykupiteľ žije (Jb 19, 25). Môj Vykupiteľ, môj priateľ, môj Otec, môj Kráľ, môj Boh, moja Láska, žije! On sa o mňa stará“^[6].

S vedomím takého dôležitého poslania chceme robiť to, čo robili prví kresťania: obraciame sa na Máriu, Kráľovnú apoštolov, aby nám pomohla stať sa ohlasovateľmi Ježiša Krista.

^[1] Benedikt XVI. Jesús de Nazaret, tomo II, Encuentro, Madrid, 2011, s. 312 (preložené do slovenčiny: Ježiš z Nazaretu, Druhý diel).

^[2] Svätý Josemaría, Svätý Ruženec, prvé slávnostné tajomstvo.

^[3] František, Homília, 29-III-2019.

^[4] František, Evangelii Gaudium, bod 120.

^[5] Benedikt XVI, Audiencia, 20-I-2010.

^[6] Svätý Josemaría, Inštrukcia 9-I-1935, bod 248.