V TÝCHTO DŇOCH medzi Veľkou nocou a Turícami nám liturgia predkladá mnohé slová, ktorým v tom čase apoštoli nerozumeli do hĺbky, pretože Duch Svätý ešte nebol poslaný. Dostávame sa napríklad k porovnaniu viniča a ratolestí: „Ako ratolesť nemôže prinášať ovocie sama od seba, ak neostane na viniči, tak ani vy, ak neostanete vo mne“ (Jn 15, 4).

„Ježiš je vinič a cez neho, podobne ako miazga v strome, prechádza na ratolesti samotná Božia láska, Duch Svätý (...). Ratolesti nie sú sebestačné, ale sú úplne závislé od viniča, v ktorom nachádzajú zdroj svojho života. Tak je to aj s nami kresťanmi: vložení krstom do Krista sme slobodne prijali dar nového života a môžeme zostať v životnom spoločenstve s Kristom. Je potrebné zostať verný krstu a rásť v priateľstve s Pánom prostredníctvom každodennej modlitby, počúvania a poslušnosti jeho slovu, účasti na sviatostiach, najmä na Eucharistii a zmierení“^[1].

Rozjímavá modlitba, ktorá sa snaží vyjsť z anonymity, aby si vybudovala dôverný a osobný vzťah s Ježišom, je nevyhnutná na to, aby sme sa živili viničom. Ako veľmi potrebujeme tie minúty ticha, samoty, neunáhleného pohľadu na Ježiša, či už vo svätostánku, alebo v hĺbke nášho srdca, nech sme kdekoľvek. „Nasledovať Krista: to je tým tajomstvom. Sprevádzať ho tak zblízka, že s ním budeme žiť ako prví Dvanásti; tak zblízka, až sa s ním stotožníme (...). Potom sa bude Pán odrážať v našom konaní ako v zrkadle. A ak je zrkadlo také, aké má byť, zachytí preláskavú tvár nášho Spasiteľa bez skreslenia a bez karikatúry — a ľudia ho budú môcť obdivovať a nasledovať“^[2].

„VY STE UŽ ČISTÍ pre slovo, ktoré som vám povedal. Ostaňte vo mne a ja vo vás“ (Jn 15, 3-4). Osobný dialóg s Kristom mu umožňuje vstúpiť do našich konkrétnych okolností a osvietiť náš svet. „Prostredníctvom modlitby Božie slovo žije v nás a my žijeme v ňom. Slovo nás inšpiruje k dobrým rozhodnutiam a podporuje v konaní; dáva nám silu, dodáva nám pokoj, a tiež keď nás dostane do krízy, dáva nám pokoj. V pokrivených a zmätených dňoch uisťuje srdce o jadre dôvery a lásky, ktoré ho chráni pred útokmi zlého“^[3].

Potrebujeme Pánove slová, aby nás potešili, aby v nás zapálili presvedčenie, že sme jeho ratolesti. Pomáha nám to natoľko, že uprostred ťažkostí môže jeho prítomnosť naplniť našu dušu istotou. A chceme sa tiež podeliť o dobrú správu s Ježišom a s vďačným postojom pozdvihnúť oči k nebu. „Ťažkosti, neúspechy,“ hovorieval svätý Josemaría, „zmiznú, len čo sa v modlitbe priblížime k Bohu. Choďme a rozprávajme sa s Ježišom pokorne a úprimne, pamätajúc na to, že kto sa správa s jednoduchosťou, ide s dôverou a hneď príde svetlo, pokoj, vyrovnanosť a radosť“^[4].

„Božie slovo napustené Duchom Svätým, keď ho prijímame s otvoreným srdcom, nenecháva veci tak, ako boli predtým, vždy niečo mení. A to je milosť a moc Božieho slova“^[5]. Zachovávať Kristove slová znamená uchovávať ich v srdci, urobiť ich vlastnými a otvoriť sa im tak, aby postupne premieňali našu existenciu. Stručne povedané, orezávajú nás, aby sa z nich rodil nový život, ako hovorí Pán: „Ja som pravý vinič a môj Otec je vinohradník (...). On každú ratolesť, ktorá na mne prináša ovocie, čistí, aby prinášala viac ovocia“ (Jn 15, 1-2).

PÁN POKRAČUJE vo svojej reči. Chce, aby sme zachovávali jeho slová, chce, aby z nášho spojenia s ním vzišlo veľa ovocia. „Ak ostanete vo mne a moje slová ostanú vo vás, proste, o čo chcete, a splní sa vám to. Môj Otec je oslávený tým, že prinášate veľa ovocia a stanete sa mojimi učeníkmi“ (Jn 15, 7-8). „Zostávajúc zjednotení s Kristom,“ hovorí svätý Augustín, „po čom inom môžete túžiť ako po tom, čo je v súlade s Kristom? (...) Zostávajúc v ňom a zachovávajúc v sebe jeho slová, budeme prosiť o všetko, po čom túžime, a všetko sa nám splní. Ak totiž nedostaneme to, o čo prosíme, je to preto, že neprosíme o to, čo zostáva v ňom a čo je obsiahnuté v jeho slovách“^[6].

Kto zostáva spojený s viničom, kto prosí s istotou, kto sníva o tom, že si vo svojej duši uchová každé Spasiteľovo gesto, stáva sa človekom, z ktorého prúdi Boží život. Vo vnútornom živote sa úroda „uskutočňuje“ iným spôsobom ako v prirodzenom, pretože sa meria láskou. Viera nás vedie ďalej, než by sme si mysleli, vedie nás k životu božského života. Aké väčšie ovocie by sme si mohli priať? Ak Boh chce, možno uvidíme, že sa to isté stane aj u iných ľudí, v nových ratolestiach, keď si to bude priať. Svätý Josemaría povedal: „Musíte byť, opakujem, očným balzamom a posilou pre druhých, musíte si byť vedomí, že náš Pán povedal: Sine me, nihil potestis facere (bezo mňa nemôžete nič urobiť). Ale s ním sme všemohúci a hovoríme s apoštolom: omnia possum in eo qui me confortat – všetko môžem v tom, ktorý ma potešuje“^[7].

V skutočnosti sú všetky „plody tohto hlbokého spojenia s Ježišom obdivuhodné: celá naša osoba je premenená milosťou Ducha: duša, inteligencia, vôľa, náklonnosti, a tiež telo, pretože sme jednotou ducha a tela. Dostávame nový spôsob bytia, Kristov život sa stáva aj naším: môžeme myslieť ako on, konať ako on, vidieť svet a veci Ježišovými očami. V dôsledku toho môžeme milovať svojich bratov a sestry, počnúc tými najchudobnejšími a trpiacimi, ako to robil on, a milovať ich svojím srdcom, a tak prinášať svetu ovocie dobra, lásky a pokoja“^[8]. Tak ako Panna Mária, ktorá si uchovávala Pánove slová vo svojom srdci, aj my si želáme, aby zostali v našom srdci.

^[1] František, Regina Coeli, 3-V-2015.

^[2] Svätý Josemaría, Boží priatelia, bod 299.

^[3] František, Audiencia, 27-I-2021.

^[4] Svätý Josemaría, Listy 2, bod 54b.

^[5] František, Audiencia, 27-I-2021.

^[6] Svätý Augustín, Komentár k Jánovmu evanjeliu, 81, 4.

^[7] Svätý Josemaría, Listy 27, bod 17.

^[8] František, Regina Coeli, 3-V-2015.