„NIE KAŽDÝ, kto mi hovorí: ,Pane, Pane,‘ vojde do nebeského kráľovstva, ale iba ten, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach“ (Mt 7, 21). Tieto Ježišove slová na začiatku evanjelia svätej omše odhaľujú predovšetkým existenciu Božieho plánu, ku ktorému nás chce pripojiť; a zároveň nám odhaľujú stále prítomnú možnosť, že tento plán vo svojom živote odmietneme.
„Veď Boh si nás v ňom vyvolil ešte pred stvorením sveta, aby sme boli pred jeho tvárou svätí a nepoškvrnení v láske“ (Ef 1, 4); toto je Božia vôľa pre každého kresťana, zmysel nášho života, dôvod a cieľ našej existencie. Božím plánom je, aby sme boli svätí, to znamená, aby sa naša láska k Bohu preliala do úprimnej lásky ku všetkým ľuďom, počnúc tými, ktorí sú okolo nás. Spôsoby, ako dosiahnuť tento cieľ, sú nesmierne rozmanité a v mnohých prípadoch skutočne prekvapujúce.
S pribúdajúcimi rokmi sa však môže dostaviť určité navyknutie si, nudná rutina, ktorá vedie k vlažnosti. Nadšenie, s ktorým sme kedysi žili svoj príbeh lásky s Bohom, môže ochladnúť. Túžba nasledovať Ježiša zblízka je stále na počiatku nášho konania, ale trochu tlmenejšia, slabšia. Sme spokojní s tým, že ideme ďalej, možno sa živíme len minulými skúsenosťami. Veľké ideály sa nám potom zdajú ako sen a náš duch spytovania svedomia neprebúdza srdce. Nepovažujeme sa za zvlášť hriešnych, a dokonca túžime byť svätými, ale s takou slabou túžbou, že odkladáme okamih jej pretavenia do skutkov.
Svätý Josemaría túto možnú situáciu predvídal a povzbudzoval nás, aby sme zintenzívnili svoju modlitbu. „Bolí ma, keď vidím nebezpečenstvo vlažnosti, v ktorom sa nachádzaš, keď sa nesnažíš vážne dosiahnuť dokonalosť vo svojom stave. Opakuj so mnou: Nechcem byť vlažným! ,Confige timore tuo carnes meas!‘ Trasie sa telo moje pred tebou! Udeľ mi, môj Bože, synovský strach, aby som sa spamätal!“[1].
V DNEŠNOM evanjeliu Ježiš používa názorný príklad, aby charakterizoval správanie tých, ktorí neobjavili veľkosť Božej vôle pre svoj život: „Podobá sa hlúpemu mužovi, ktorý si postavil dom na piesku. Spustil sa dážď, privalili sa vody, strhla sa víchrica, oborili sa na ten dom a dom sa zrútil; zostalo z neho veľké rumovisko“ (Mt 7, 26-27). Použité prídavné meno hlúpy poukazuje na to, že aj keď si chceme naplánovať plnohodnotný život, môžeme sa dostať do pasce a robiť to bez toho, aby sme brali do úvahy to podstatné: bez toho, aby sme stavali na Božích plánoch. Príčinou môže byť nedbalosť, povrchnosť, lenivosť, ... A v každom prípade sa vynaloží veľa úsilia a nákladov na stavbu, ktorá má koniec platnosti.
Hoci to niekedy nemusí byť zrejmé, stavať na pevnej skale - na Bohu - môže byť ešte jednoduchšie. Na druhej strane život vlažného človeka, ktorý stavia na piesku, sa môže teoreticky zdať jednoduchší. Hoci sa vyhýba obetiam a iným požiadavkám lásky, v praxi sa nedokáže vyhnúť napätiu. Takmer bez toho, aby si to uvedomoval, rozdeľuje svoje srdce, kalkuluje, vynakladá energiu na vytváranie neuspokojivých kompromisov; často sa viac zaoberá tým, čo povedia druhí, alebo porovnávaním sa s inými, než pokojným pohľadom na vlastnú realitu. Obete, ktoré boli kedysi príjemné, sú teraz trpké, pretože sa nezrodili zo samotnej lásky.
Keď objavíme, že sme chudobní v túžbe po svätosti, môžeme sa priblížiť k teplu Ježišovho srdca. „Vlažní, - hovorieval svätý Josemaría, - majú srdcia z hliny, z úbohého tela. Sú tvrdé, ale ušľachtilé srdcia, ktoré keď sa priblížia k teplu srdca Ježiša Krista, roztopia sa ako bronz v slzách lásky, zmierenia. Vzplanú“![2] Povzbudení svetlom jeho láskyplného pohľadu mu odvážne hovoríme: Zapáľ znova moju dušu. Nenechaj ma zostať v smútku mojej duše. Môžeme si byť istí, že Pán prijme našu pokornú a dôvernú prosbu.
„HĽADAJTE PÁNA, kým ho možno nájsť; volajte ho, kým je na blízku“[3]. Hľadať Pána v modlitbe a obnoviť osobný dialóg s ním nás zbavuje vlažnosti. „Et in meditatione mea exardescit ignis“ A v mojej modlitbe sa roznieti oheň. — V tom je zmysel modlitby — stať sa vatrou, živou pochodňou, ktorá dáva teplo a svetlo“[4].Tento dôverný dialóg s Ježišom nás povzbudí, aby sme posilnili zmenu, po ktorej túžime v našom živote; pohne nás, aby sme sa naladili na Božie túžby a orientovali svoj život spolu ním.
Je možné, že niekedy cítime ťarchu svojich zlyhaní a že naše dobré túžby ďaleko prevyšujú naše činy. Ale je tiež pravda, že keď sa otvoríme pôsobeniu Ducha Svätého, vieme, že naša pokorná modlitba je vypočutá; Boh oživuje naše túžby a uskutočňuje v nás to, čo sa zdalo nemožné. „Tebe, ktorý tak ľahko strácaš odvahu, zopakujem jednu veľmi utešujúcu skutočnosť: tomu, kto robí, čo môže, Boh nikdy neodoprie svoju milosť. Náš Pán je Otec, a keď mu syn v tichosti svojho srdca povie: môj nebeský Otče, tu som, pomôž mi... a keď sa utieka k Božej Matke, ktorá je aj našou Matkou, postupuje vpred“[5].
Na tomto pevnom základe bude môcť Pán postaviť veľkú stavbu, silnejšiu a pevnejšiu: „Každý, kto počúva tieto moje slová a uskutočňuje ich, podobá sa múdremu mužovi, ktorý si postavil dom na skale. Spustil sa dážď, privalili sa vody, strhla sa víchrica a oborili sa na ten dom, ale dom sa nezrútil, lebo mal základy na skale“ (Mt 7, 24-25). Takto môžeme s dôverou kráčať vpred. Nenecháme sa oklamať dohodami, ktoré nám ponúka navyknutie si v boji. A aj keď nastanú ťažkosti, ani záplavy, ani vetry neodnesú to podstatné: Pán je vždy s nami a bojuje po našom boku.
Prosme svätú Máriu o pomoc: „Láska k našej Matke bude dychom, ktorý zapáli žeravé uhlíky čností skrytých pod popolom ľahostajnosti a premení pahrebu v živý oheň“[6].
[1] Svätý Josemaría, Cesta, bod 326.
[2] Svätý Josemaría, Meditácia, 4-III-1960.
[3] Rímsky misál, štvrtok 1. týždňa v adventnom období, alelujový verš.
[4] Svätý Josemaría, Cesta, bod 92.
[5] Svätý Josemaría, Krížová cesta, X zastavenie, bod 3.
[6] Svätý Josemaría, Cesta, bod 492.