V liturgii sa Cirkev odvažuje spievať s radosťou o tajomstve Kristovho kríža. Bolesť nenarúša radosť, ak ju prežívame v spojení s obetovaním sa Krista za našu spásu. To, čo narúša radosť je egoizmus hriechu, keď nemilujeme Boha a nášho blížneho, a nedostatok pokánia. Ak v našom živote prevláda povrchná kultúra vonkajších vnemov, úspechov a moci, potom akýkoľvek neúspech alebo ekonomický pád – dokonca aj vrásky objavujúce sa v starobe- z nás urobia smutnými ľuďmi. Pre kresťana nemá radosť nič spoločné s ilúziou o bezhriešnosti (ktorá neexistuje), ale súvisí s pohotovosťou konať pokánie a prosiť o odpustenie. Márnotratný syn je plný skutočnej radosti. Čoraz lepšie rozumiem, prečo sv. Josemaría nazýval sviatosť zmierenia sviatosťou radosti.