SPRÁVA O ROZMNOŽENÍ CHLEBOV sa rozšírila po celom kraji natoľko, že sa na miesto zázraku vydal zástup ľudí. „No zástup zbadal, že tam nie je ani Ježiš, ani jeho učeníci. Preto aj oni nastúpili na loďky, prišli do Kafarnauma a hľadali Ježiša. Keď ho na druhom brehu mora našli, povedali mu: Rabbi, kedy si sem prišiel?!“ (Jn 6, 24-25). Stalo sa, že práve v noc zázraku prišiel Ježiš pešo po vode k loďke, kde boli jeho učeníci. Táto udalosť nezostala nepovšimnutá tými, ktorí žili v tej oblasti, lebo „zástup, čo zostal na druhom brehu mora, si všimol, že tam bola iba jedna loďka a že Ježiš nenastúpil na loď so svojimi učeníkmi, ale že sa učeníci odplavili sami“ (Jn 6, 22).

Zo všetkých týchto vecí ľudia pochopili, že tento prorok je výnimočný, pretože svoje úžasné kázanie sprevádzal neobyčajnými znameniami, ktoré dodávali jeho slovám autoritu. Pán to však rýchlo využil, aby postupne očistil ich záujmy a vyzval ich, aby pozdvihli zrak. Nešlo o to, aby nasledovali divotvorcu, ktorý im bude dávať každodennú potravu, ale aby hľadali večný život, aby hľadali spásu. „Ježiš im odpovedal: Veru, veru, hovorím vám: Nehľadáte ma preto, že ste videli znamenia, ale preto, že ste jedli z chlebov a nasýtili ste sa“ (Jn 6, 26).

S ozvenou týchto Pánových slov môžeme zhodnotiť a preskúmať svoj priamy úmysel nasledovať Krista, ak chceme vždy a vo všetkom plniť jeho vôľu. Nech sa nám nestane to, čo na týchto stránkach evanjelia povedal svätý Augustín: „Hľadáte ma z pohnútok tela, nie ducha. Koľko je takých, ktorí hľadajú Ježiša, vedení len svetskými záujmami (...). Sotva hľadajú Ježiša kvôli Ježišovi“^[1]. Pán dal tomu zástupu najavo, že hoci videli znamenie, nehľadali jeho pravý význam. „Akoby povedal: Hľadáte ma kvôli určitému záujmu. Je dobré, aby sme sa vždy pýtali sami seba: Prečo hľadám Ježiša? Prečo idem za Ježišom? Všetci sme hriešnici. A preto máme vždy nejaký záujem, niečo, čo treba očistiť pri nasledovaní Ježiša; musíme vnútorne pracovať, aby sme ho nasledovali, pre neho, z lásky“^[2].

TÍTO Ježišovi obdivovatelia, zameraní len na svoje osobné záujmy, si neuvedomili, že stoja pred tým, ktorého poslal Boh. „Nepochopili, že tento chlieb, ktorý sa láme za toľkých, za toľkých, je výrazom lásky samotného Ježiša. Pripisovali tomuto chlebu väčšiu hodnotu ako jeho darcovi“^[3]. Ježiš však využil ich záujem, aby usmernil ich túžby: „Nezháňajte sa za pominuteľným pokrmom, ale za pokrmom, ktorý ostáva pre večný život, a ten vám dá Syn človeka. Lebo jeho označil Otec, Boh, svojou pečaťou“ (Jn 6, 27). Týmto spôsobom uviedol veľkú tému celej kapitoly evanjelia, ktorú nám liturgia Cirkvi ponúka tento týždeň: Eucharistiu.

Najprv však Ježiš musel pripraviť pôdu pre toto kázanie. „Povedali mu: Čo máme robiť, aby sme konali Božie skutky?“ (Jn 6, 28). Podľa vtedajšej mentality si tí, čo Ježiša počúvali, mysleli, že musia plniť náboženské praktiky, aby si zaslúžili zázračný pokrm. Pán ich prekvapil svojou odpoveďou: „Boží skutok je veriť v toho, ktorého on poslal“ (Jn 6, 29). Božím skutkom je veriť. Prioritou je milosť, a nie naše činy. „Tieto slová sú adresované aj nám dnes: Božie skutky nespočívajú ani tak v konaní, ako skôr vo viere v toho, ktorého poslal. To znamená, že viera v Ježiša nám umožňuje konať Božie skutky. Ak sa necháme vtiahnuť do tohto vzťahu lásky a dôvery s Ježišom, budeme schopní konať dobré skutky, ktoré rozvoniavajú Evanjeliom, pre dobro a potreby našich bratov a sestier“^[4].

„Boží skutok je veriť v toho, ktorého on poslal“ (Jn 6, 29). Kľúč k našej viere treba hľadať v úplnej dôvere v Božiu milosť. „Stredobodom existencie, tým, čo dáva zmysel a pevnú nádej často ťažkej životnej ceste, je viera v Ježiša, stretnutie s Kristom (...). Viera je základom. Nejde o nasledovanie nejakej myšlienky, projektu, ale o stretnutie s Ježišom ako živou osobou, o to nechať sa ním a jeho evanjeliom úplne ovládnuť. Ježiš nás vyzýva, aby sme nezostávali v čisto ľudskom horizonte, ale aby sme sa otvorili horizontu Boha, horizontu viery“^[5].

„BOŽÍ SKUTOK je veriť v toho, ktorého on poslal“ (Jn 6, 29). „Ježiš nám pripomína, že pravý zmysel našej pozemskej existencie je na konci, vo večnosti, v stretnutí s ním, ktorý je dar a darca; a tiež nám pripomína, že ľudské dejiny - so svojím utrpením a so svojimi radosťami - treba vidieť v horizonte večnosti, teda v tomto horizonte definitívneho stretnutia s ním. A toto stretnutie osvetľuje každý deň nášho života“^[6].

Viera nás vlastne približuje k Božiemu pohľadu, k „Pánovmu zmýšľaniu“ (1 Kor 2, 16), takže všetko čítame a chápeme odtiaľ. Z tohto dôvodu viera nie je len teoretickým obsahom, ktorý treba vyznávať alebo hlásať. Prejavuje sa predovšetkým v každodennom živote veriaceho, pretože toto svetlo ukazuje zmysel života, osvetľuje osobnú a spoločenskú existenciu Božou perspektívou. Viera sa objavením možnosti byť spojená s Božími prozreteľnostnými plánmi stáva činnou, „činnou skrze lásku“ (Gal 5, 6). „Viera so skutkami, viera s obetou, viera s pokorou“^[7], ako hovorieval svätý Josemaría. Podnecuje ma viera, aby som sa na veci pozeral Kristovým zmýšľaním? Snažím sa objaviť vzťah medzi skutočnosťou, v ktorej žijem, a Božími plánmi, najmä na základe Svätého písma?

Obráťme sa na Ježiša ako postava z evanjelia, ktorá ho prosila: „Verím. Pomôž mojej nevere!“ (Mk 9, 24). Povedzme mu aj my: „Pane, verím! No pomôž mi, aby som veril viac a lepšie! Obráťme sa s našou prosbou aj na Pannu Máriu, Matku Božiu a Matku našu, ktorá je učiteľkou viery, lebo blahoslavená je tá, ktorá uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán (Lk 1, 45)“^[8].

^[1] Svätý Augustín, Rozprava o Jánovom evanjeliu, 25, 10.

^[2] František, Homília, 5-V-2014.

^[3] Benedikt XVI, Anjel Pána, 2-VIII-2015.

^[4] František, Anjel Pána, 5-VIII-2018.

^[5] Benedikt XVI, Anjel Pána, 5-VIII-2012.

^[6] František, Anjel Pána, 2-VIII-2015.

^[7] Svätý Josemaría, Boží priatelia, bod 203.

^[8] Svätý Josemaría, Boží priatelia, bod 204.