Pred dvetisíc rokmi stál v odľahlej dedine v Palestíne malý murovaný domček, ktorý bol zasadený do skaly a stal sa dejiskom najväčšej udalosti v dejinách ľudstva. Hoci sme tam necestovali, toto miesto - ktoré by sa nikdy nedostalo do kníh, ba ani na mapy - bolo predmetom predstavivosti generácií kresťanov a nespočetné množstvo umelcov ho s rôznym stupňom vernosti zobrazilo vo svojich dielach.
Určite sme už mnohokrát počuli dialóg (porov. Lk 1, 26-38) medzi mladým dievčaťom Máriou a archanjelom Gabrielom, ktorého poslal Boh, medzi týmito múrmi. Výmena slov, ku ktorej sa môžeme vždy vrátiť (robíme to každý deň, keď recitujeme modlitbu Anjel Pána), pretože je to vrcholný bod zmluvy medzi Bohom a ľudstvom.
Modliace sa srdce
Svojou predstavivosťou môžeme vstúpiť do dňa, ktorý začína svitať. Je teplé jarné ráno a v úzkych uličkách Nazareta stále vládne ticho, ktoré len sporadicky prerušujú kroky, klus osla alebo dialóg tlmeným hlasom. Podobne ako iné rána, aj Mária sa zobudila skoro. Predtým, ako ide k studni po vodu, si rada vyhradí niekoľko minút na modlitbu. Takto môže pozdvihnúť svoje srdce k Jahvemu a poďakovať mu za dar nového dňa. Jej rozjímanie plynie ako rieka, „v miernom a širokom koryte“[1], bez zvuku slov. Opakuje Šema Izrael[2] a inšpiráciou pre jej modlitbu sú často žalmy kráľa Dávida.
Mária vie, že pamäť je základnou zložkou viery vyvoleného národa. V Biblii sa neustále opakuje výzva svätých spisovateľov Izraelu, aby si zachovával pamäť Božej prozreteľnosti[3]. O týchto textoch uvažovala pri mnohých príležitostiach: „Naša Matka dlho meditovala nad slovami svätých žien a mužov Starého zákona, ktorí očakávali Spasiteľa, a nad udalosťami, ktorých boli protagonistami. Obdivovala to nahromadenie zázrakov, vyliatie Božieho milosrdenstva voči jeho ľudu“[4]. Keďže bola od detstva zvyknutá rozprávať sa s Jahvem v intimite svojho srdca, uvažovala o jeho otcovskej ochrane a o tom, ako sa jeho plán spásy rozvíjal od počiatku vekov. Vo svojej modlitbe sa naliehavo modlila za príchod prisľúbeného Mesiáša.
Napriek svojej mladosti sa Mária naučila mlčať, aby mohla rozjímať o Božej prítomnosti vo svojej duši. Rada vo svojom srdci uvažuje[5] o veľkých i malých udalostiach, aby ich merala cez prizmu Prozreteľnosti. Preto neprekvapuje, že anjel Gabriel, keď k nej prišiel, aby jej predniesol najväčší návrh, aký sa dá urobiť stvoreniu, našiel ju ponorenú do modlitby[6]. „Niet lepšieho spôsobu modlitby, ako postaviť sa ako Mária do postoja otvorenosti, do postoja srdca otvoreného Bohu: 'Pane, čokoľvek chceš, kedykoľvek chceš a akokoľvek chceš'. To znamená srdce otvorené Božej vôli“[7].
Pokora plná milosti
Božský posol víta Máriu s úctou a nadšením: „Raduj sa, milosti plná, Pán je s tebou“ (Lk 1, 28). Posvätný text uvádza, že „keď počula tieto slová, znepokojila sa a uvažovala, čo by tento pozdrav mohol znamenať“ (Lk 1, 29). Panna nebola prekvapená návštevou anjelskej bytosti, ale prekvapili ju slová, ktorými ju oslovil: „Posol pozdravuje Máriu ako 'plnú milosti'; nazýva ju týmto menom, akoby to bolo jej skutočné meno. Svoju spoločníčku neoslovuje menom, ktoré jej prislúcha v občianskom registri: 'Miryam' (Mária), ale týmto novým menom: 'plná milosti'“[8]. Zjavuje sa jej meno, ktoré Jahve od večnosti zamýšľal pre svoju Matku, ktoré ju najlepšie vystihuje. Ona, naopak, vie, že je taká malá pred veľkosťou Stvoriteľa! A je to práve Máriina pokora, ktorá Boha uchvacuje a robí z nej predmet jeho záľuby: „Pokora je Máriino tajomstvo. Práve pokora k nej priťahuje Boží pohľad. Ľudské oko vždy hľadá vznešenosť a oslňuje ho to, čo je okázalé. Boh, naopak, nehľadí na zjav, Boh hľadí na srdce (porov. 1 Sam 16, 7) a miluje pokoru. Boh miluje pokoru srdca“[9].
Gabriel pokračuje vo svojom posolstve: „Neboj sa, Mária, lebo si našla milosť u Boha; počneš vo svojom lone a porodíš syna a dáš mu meno Ježiš. Bude veľký a bude sa volať Synom Najvyššieho; Pán Boh mu dá trón jeho otca Dávida a bude kraľovať nad Jakubovým domom naveky a jeho kráľovstvu nebude konca“ (Lk 1, 30 - 33). „Neboj sa, Mária, neboj sa, Mária! Dnes môžeme tieto slová považovať za adresované aj nám: Neboj sa. Svätý Ján vo svojom prvom liste píše niečo prekvapujúce: 'Kto sa bojí, nie je dokonalý v láske' (1 Jn 4, 17), čo svätý Josemaría preložil takto: 'Kto sa bojí, nevie milovať' (Vyhňa, č. 260). Pane, chceme vedieť, ako ťa milovať, aby sme rástli v láske“[10].
Mladá žena, ktorá od detstva počúvala mesiášsky prísľub, dobre rozumie slovám nebeského posla. A hoci sľúbila, že celé svoje telo a dušu odovzdá Bohu, v tej chvíli zistila, že spomedzi všetkých žien Izraela bola vyvolená, aby sa stala matkou Mesiáša. Ako bolo jej zvykom, využila všetky svoje schopnosti, aby rozpoznala Božiu vôľu. Uplatnila svoju inteligenciu na posolstvo, ktoré dostala, a snažila sa pochopiť, ako zosúladiť Božiu požiadavku s túžbou byť mu úplne oddaná, ktorú cítila vo svojom srdci: „Mária povedala anjelovi: 'Ako sa to má stať, veď ja nepoznám muža'“ (Lk 1, 34). Nepochybuje o tom, že Boží plán sa naplní. Vždy si želala plniť vôľu Jahveho, ale chce pochopiť, ako prozreteľnosť vyrieši udalosti a ako môže reagovať s veľkorysosťou a celým srdcom. „Mária nebola čisto pasívnym nástrojom v Božích rukách, ale spolupracovala na spáse ľudstva vierou a slobodnou poslušnosťou“[11].
Čakanie na „áno“
Gabriel pokračuje: „Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni. A preto aj dieťa bude sa volať svätým, bude to Boží Syn“ (Lk 1, 35). A pridáva prekvapujúcu skutočnosť: „Aj Alžbeta, tvoja príbuzná, počala syna v starobe. Už je v šiestom mesiaci. A hovorili o nej, že je neplodná! Lebo Bohu nič nie je nemožné“ (Lk 1, 36-37). Anjel vyrieši otázku: plod Máriinho lona bude dielom Ducha Svätého. V týchto jednoduchých slovách je obsiahnuté prvé zjavenie trojičnej viery v Novom zákone. A Panna Mária je prvým stvorením, ktoré súhlasí s touto pravdou, ktorá tvorí ústredný obsah kresťanskej dogmy. Ako kázal svätý Augustín, Mária pred počatím vo svojom lone počala Ježiša vo svojom srdci: „Kristus je uverený a počatý skrze vieru. Najprv prichádza viera do srdca Panny a potom prichádza plodnosť do lona matky“[12].
Anjel ponúka Panne Márii znamenie, keď hovorí o jej sesternici Alžbete, manželke kňaza Zachariáša, ktorá žije v Ain-Karime. Aj Alžbeta dostala veľkú Božiu milosť a čoskoro porodí syna, hoci je neplodná a už dávno prekročila vek materstva. Mária chápe, že Alžbeta okrem toho, že potrebuje jej pomoc v záverečnom štádiu tehotenstva, je ideálnou dôverníčkou, s ktorou sa môže podeliť o zázrak, ktorý sa Jahve chystá vykonať v jej lone a v jej živote.
Potom nastane ticho. Je to len niekoľko sekúnd, ale zdá sa, akoby sa v tej malej miestnosti prelínali čas a večnosť, ktoré prekračujú hranice možného. Z Máriiných úst visia celé dejiny spásy, vykúpenie miliónov duší, od Adama až po posledného človeka, ktorý chodí po tejto zemi. Anjel s nádejou čaká na jej súhlas[13]. Mária na chvíľu zatvorí oči a utiahne sa do modlitby. Teraz chápe, ako udalosti jej krátkej existencie smerovali k tejto chvíli, a všetky kúsky jej života, každý talent a milosť, ktorú dostala, ba dokonca aj bolesť, nadobúdajú nový význam, keď počúva tento božský návrh. Vie, že to nebude ľahké, myslí na Jozefa, a tiež tuší, že mnohí nepochopia jej situáciu, ale dobre si uvedomuje, že Boh je schopný vyriešiť každú skúšku či prekážku, ako to urobil so svojím ľudom počas cesty cez Sinajskú púšť, keď rozdelil vody Červeného mora. Necíti sa hodná takého obrovského daru, ale je šťastná, že opäť vidí, ako má Pán záľubu v anawin, v tých najmenších. „Vyniká medzi pokornými a chudobnými v Pánovi, ktorí s dôverou očakávajú a prijímajú od neho spásu“[14].
Ak by si neotvorila...
Mária z Nazaretu zdvihne zrak a uprie ho na Gabriela, pričom sa jej na perách objaví úsmev. Na jej tvári sa zračí prekvapenie, neha a jemné gesto dojatia, keď odpovedá: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova!“ (Lk 1, 38). „Pri očarení týmito panenskými slovami sa Slovo stalo telom“[15]. Mária povedala „áno“, a hoci sa zdanlivo nič nezmenilo, od tej chvíle sa v jej lone počal Syn Najvyššieho. „V tej chvíli sa stal najväčší zázrak: Boh sa stal človekom“[16]. Nebesá prepukli v oslavu. A Gabrielova radosť a náhlenie boli také veľké, že sa zdalo, že odchádza bez rozlúčky: „Anjel potom od nej odišiel“ (Lk 1, 38).
Táto scéna nám odhaľuje nesmiernu Božiu lásku k jeho stvoreniam, ale aj to, ako sa pri uskutočňovaní svojho plánu spásy spolieha na ľudskú spoluprácu. Mária nám ukazuje, ako veľmi Boh miluje a rešpektuje slobodu človeka a túži po jeho spolupráci, aby sa vykúpenie mohlo naďalej uskutočňovať vo všetkých dušiach. „Aj v tebe, Mária, sa dnes prejavuje sila a sloboda človeka. Po zvažovaní takého veľkého plánu bol k tebe poslaný anjel, ktorý ti oznámil posolstvo Božieho rozhodnutia a požiadal ťa o súhlas; a Boží Syn zostúpil do tvojho lona až po tom, ako si dala súhlas zo svojej vôle. Čakal pri bráne tvojej vôle, aby si mu otvorila, lebo chcel k tebe prísť; nikdy by nebol vstúpil, kým by si neotvorila dvere slovami: 'Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova' (Lk 1, 38). Večné Božstvo zaklopalo na tvoje dvere, ó, Mária, ale keby si neotvorila dvere svojej vôle, Boh by si nebol vzal ľudské telo“[17].
Naša vďačnosť Panne Márii za to, že povedala „áno“ Božiemu volaniu, nikdy nebude dostatočná. Svätý Josemaría v knihe Ísť s Kristom, kde uvažuje o „skutočnosti náklonnosti toľkých kresťanov k Ježišovej Matke“, poznamenáva: „Vždy som si myslel, že táto náklonnosť je odpoveďou lásky, znakom synovskej vďačnosti. Mária je totiž úzko spojená s tým najväčším prejavom Božej lásky: s vtelením Slova“[18].
[1] Cesta, bod 145.
[2] Dt 6, 4.
[3] Porov. Ž 78 a Dt 4, 9.
[4] Boží priatelia, bod 241.
[5] Porov. Lk 2,19.51.
[6] Porov. Svätý Ruženec, komentár k prvému radostnému tajomstvu.
[7] František, Audiencia, 18-XI-2020.
[8] Sv. Ján Pavol II, Redemptoris Mater, bod 8.
[9] František, Anjel Pána, 15-VIII-2021.
[10] Od Otca, Poznámky z rozjímania, 25-III-2023.
[11] Lumen gentium, bod 56.
[12] Sv. Augustín, Reč 293, PL 38, 1327.
[13] Text, ktorý nádherne zachytáva tento moment, napísal svätý Bernard z Clairvaux, veľký ctiteľ Panny Márie: Homílie o vznešenostiach Panny Márie (Homílie 4, 8-9: Opera omnia, Cisterciánske vydanie, 4 [1966], 53-54). Je zaradená do liturgie hodín 20. decembra.
[14] Lumen gentium, bod 55.
[15] Svätý Ruženec, komentár k prvému radostnému tajomstvu.
[16] Od Otca, Poznámky z rozjímania, 25-III-2023.
[17] Z Modlitieb svätej Kataríny Sienskej, panny a učiteľky (OR, XI, Zvestovanie 1379; ed. G. Cavallini, Rím 1978, s. 123-129).
[18] Ísť s Kristom, bod 140.