Moji milovaní! Nech Ježiš ochraňuje moje dcéry a mojich synov!

Začali sme Pôstne obdobie, a je nevyhnutné, aby sme prežili toto obdobie so skutočnou túžbou po obrátení. Cirkev nám odporúča, aby sme počas prípravy na Veľkú noc venovali zvláštnu pozornosť modlitbe, duchu pokánia a skutkom milosrdenstva s pevným predsavzatím, aby toto obdobie nebolo len ďalším pôstnym obdobím. Preto sa usilujme prežiť tieto týždne dôkladne, odpovedajme našim osobným úsilím na prehojné milosti Ducha Svätého.

Ako dobre viete, svätý Otec práve teraz preruší svoje pravidelné aktivity počas niekoľkých dní, aby sa viac venoval modlitbe počas duchovných cvičení. Tento zvyk rímskej kúrie nám pomáha zintenzívniť našu modlitbu za pápeža, ktorý, okrem toho, bude 19. marca sláviť sviatok svojho patróna; a budeme ho v duchu sprevádzať na jeho ceste do Kamerunu a Angoly od 17. do 23. marca. Odpovedajme tak na výslovnú prosbu, s ktorou sa obrátil na katolíkov v uplynulých dňoch pri príležitosti sviatku Katedry svätého Petra. Tento sviatok —povedal— je pre mňa príležitosťou, aby som vás požiadal, aby ste ma sprevádzali modlitbami, aby som mohol verne vykonávať neľahkú úlohu, ktorú mi ako nástupcovi svätého Petra apoštola zverila Božia prozreteľnosť. Prosme aj Pannu Máriu, tu v Ríme včera oslávenú s krásnym titulom “Panna Mária dôvery”. Prosme ju, aby nám pomohla vstúpiť s pravým duchom pokánia do Pôstneho obdobia (...). Kiež nám Panna Mária otvorí srdcia pre obrátenie a vnímavé počúvanie Božieho slova[1].

Dojala ma táto prosba Otca, s ktorou sa obrátil na všetkých svojich synov a dcéry, je to opakovanie prosby, ktorú sme počuli v dňoch jeho zvolenia na Petrov stolec pred takmer štyrmi rokmi. Sviatok svätého Jozefa, patróna univerzálnej Cirkvi[2], je ďalším motívom pre modlitbu za Cirkev a za pápeža. Skutočne, ako poznamenal Ján Pavol II. pred niekoľkými rokmi, «cirkevní otcovia inšpirovaní evanjeliom zdôraznili, že svätý Jozef, tak ako sa s láskou staral o Máriu a ako sa s radostným úsilím venoval výchove Ježiša Krista (por. Svätý Irenej, Proti bludom, IV, 23, 1), aj dnes stráži a ochraňuje jeho mystické Telo, Cirkev, ktorého symbolom a príkladom je Panna Mária»[3].    

Myslime na Pánov prísľub: A zasa vám hovorím: Ak budú dvaja z vás na zemi jednomyseľne prosiť o čokoľvek, dostanú to od môjho Otca, ktorý je na nebesiach[4]. Zostaňme preto zjednotení v prosbe, ako šíky pod zástavami[5], v boji o mier a radosť.

Komentujúc tieto slová evanjelia, ktoré som spomenul, Benedikt XVI. poukazuje na to, že sloveso, ktoré používa evanjelista, aby vyjadril “sú jednotní” (...) obsahuje obraz “symfónie” sŕdc. A práve toto sa dotýka srdca Boha. Jednota v modlitbe je dôležitá, aby sa táto modlitba dostala k nebeskému Otcovi[6]. Žijme v jednote s pápežom a jeho úmyslami, takto budeme žiť v úzkom spojení s Kristom, a s Ním, prostredníctvom Ducha Svätého, bude naša prosba účinná u Boha Otca. 

Jednota s viditeľnou hlavou mystického Tela je v Cirkvi nevyhnutná. Je veľmi poučné čítať v Skutkoch apoštolov, že keď kráľ Herodes uvrhol svätého Petra do väzenia, s cieľom nechať ho zabiť, Cirkev sa za neho bez prestania modlila k Bohu[7]. Výsledkom bolo apoštolovo oslobodenie prostredníctvom anjela.

Aj svätý Pavol nám dáva úžasný príklad jednoty s hlavou. Práve rok svätého Pavla je výbornou príležitosťou, aby sme si to pripomenuli, ako komentoval svätý Otec počas liturgickej slávnosti týchto dvoch svätých apoštolov. Opierajú sa o typický obraz kresťanskej ikonografie, ktorá ich zobrazuje, ako sa objímajú, zdôrazňuje, že v spisoch Nového zákona môžeme sledovať takpovediac vývoj tohto objatia, tejto jednoty v svedectve a v misii. Všetko začína, keď svätý Pavol tri roky po svojom obrátení šiel do Jeruzalema, “aby videl Kéfasa” (Gal 1, 18). O štrnásť rokov neskôr ide znova do Jeruzalemu, aby “významným osobám” predložil evanjelium, ktoré ohlasoval (...). Na záver tohto stretnutia Jakub, Kéfas a Ján mu podali ruku na znak spoločenstva, ktoré ich spája na základe jedného evanjelia Ježiša Krista (por. Gal 2, 9).

Pekným znakom tohto vnútorného objatia, ktoré sa prehlbuje, ktoré sa vyvíja napriek rozdielnym temperamentom a úlohám, je skutočnosť, že spolupracovníci, ktorí sú spomínaní na záver listu svätého Petra —Silván a Marek—, boli tiež blízkymi spolupracovníkmi svätého Pavla. V tom, že mali spoločných spolupracovníkov, sa konkrétne prejavuje spoločenstvo jednej Cirkvi - v objatí oboch veľkých apoštolov[8].

Títo dvaja apoštoli vydali v Ríme najväčšie svedectvo o Kristovi, a to svojim mučeníctvom. Túžbu svätého Pavla ísť do Ríma zdôrazňuje predovšetkým slovo katolícka. Cestu svätého Petra do Ríma ako predstaviteľa nádorov sveta charakterizuje slovo jedna: jeho úloha spočíva vo vytvorení jednoty katolíkov, Cirkvi, ktorú tvorili Židia i pohania, Cirkvi všetkých národov.

Toto je neustálou misiou svätého Petra: robiť všetko pre to, aby sa Cirkev nestotožňovala s jediným národom, s jedinou kultúrou alebo s jedným štátom. Aby to vždy bola Cirkev všetkých. Aby zjednocovala ľudstvo napriek všetkým hraniciam, a uprostred všetkého, čo rozdeľuje tento svet, umožnila prítomnosť Božieho pokoja, silu zmierenia prostredníctvom lásky[9].

V posledných rokov svojho pozemského života zdôrazňoval svätý Josemaría, že to bol čas, aby sa modlil a konal pokánie; tiež čas ďakovať, pretože nám nechýba Božia pomoc. Takto sa máme správať aj my: plní optimizmu a dôvery, pretože —ako nás uisťoval náš Otec, používajúc obraz z Biblie— non est abbreviata manus Domini, Pánova ruka nie je prikrátka, (Iz 59, 1): Boh je dnes tak ako aj v iných dobách stále rovnako mocný, rovnaká je aj jeho veľká láska k ľuďom[10]. My kresťania musíme spolupracovať našou modlitbou a naším pokáním, našou prácou vykonanou s ľudskou dokonalosťou, v jednote s Obetou oltára. Ak prichádzame k Pánovi v modlitbe, budeme putovať s jasným pohľadom, ktorý nám umožní vidieť v udalostiach, ktorým niekedy nerozumieme alebo ktoré nás vedú k plaču alebo nám spôsobujú bolesť, pôsobenie Ducha Svätého[11].

19. marec je príležitosťou pre nás kresťanov, aby sme si obnovili naše rozhodnutie kráčať blízko Ježiša Krista, aby sme obnovili naše odovzdanie sa Pánovi, aby sme boli s ním ako svätý Jozef, ktorý strávil svoje roky v Nazarete spolu s Ježišom! Meditácia ďalších odporúčaní svätého Josemaríu v tomto kontexte modlitby za Cirkev a za pápeža nám pomôže lepšie sa pripraviť na tento veľký sviatok.

Nás Otec v roku 1964 učil takto: Aby sme bránili Cirkev, aby sme konali dobro pre duše, aby sme boli spoluvykupiteľmi s Kristom, existuje len jeden recept: svätosť. Poviete mi, že je to ťažké. Áno, ale —zároveň— je to ľahké: je to na dosah ruky. Všetky duše, vykúpené Ježišom Kristom, máme s receptom aj liek: stačí, ak chceme[12].

Po skončení mesiaca marec začína Veľký týždeň: liturgická slávnosť triumfu nášho Pána nad smrťou, diablom a hriechom. Nezabúdajme na túto skutočnosť, najmä keď pociťujeme vonkajšie alebo vnútorné ťažkosti, ktoré Boh niekedy dovoľuje. Pretože Kristus žije. Táto veľká pravda dáva zmysel našej viere. Ježiš, ktorý zomrel na kríži, vstal z mŕtvych, zvíťazil nad smrťou, nad vládou tmy, bolesti a úzkosti. (...).

Kristus žije. Kristus nie je osoba, ktorá v istej dobe prežila svoj život a odišla a na ktorú si spomíname ako na žiarivý príklad.

Nie. Kristus žije. Ježiš je Emanuel: Boh s nami. Jeho vzkriesenie nám dáva poznať, že Boh neopúšťa svojich verných. Sľúbil predsa: Či zabudne žena na svoje nemluvňa a nemá zľutovania nad plodom svojho lona? I keby ona zabudla, ja nezabudnem na teba (Iz 49, 14-15). A Boh svoj sľub splnil. Je mu rozkošou byť s ľuďmi (por. Pris 8, 31)[13].

Vždy sa utiekajme o príhovor svätého Josemaríu, taktiež 28. marca, v deň výročia jeho kňazskej vysviacky. Prosme ho, aby nám dal účasť na svojom nadprirodzenom optimizme, na svojej láske k svetu, aby sme všade bojovali s istotou Božích detí tento prekrásny boj lásky a pokoja, ku ktorému nás Pán povolal. Myslime na to, že náš Otec, ktorý musel znášať toľko protivenstiev, pre svoju bezpodmienečnú lásku k Pánovi a jeho svätej Cirkvi, opakoval, že s ničím neporovnateľná je radosť z vedomia Božieho detstva, ktorá mu dodávala istotu —deň čo deň— jasnú predstavu, pevné presvedčenie, že Kristus je víťaz, a že sa kresťanská zvesť dostane ku všetkým ľuďom dobrej vôle: buďme plní dôvery, quia Deus nobiscum est!, pretože Boh je s nami[14]. A počítajme s príhovorom milovaného dona Álvara, ktorý odišiel do neba —s jeho charakteristickým pokojom— 23. marca 1994.

Včera som sa vrátil z krátkej návštevy Budapešti. Tam, tak ako na toľkých iných miestach, si duch Diela otvára cestu, prinášajúc so sebou lásku k Cirkvi, k pápežovi a všetkým dušiam, čo je preň charakteristické. Vzdávajme Bohu vďaku! Dnes večer začínam duchovné cvičenia: pomáhajte mi tak, ako sa aj ja snažím pomáhať vám všetkým každý deň.

S láskou vás žehná

váš Otec

+ Javier

Rím, 1. marca 2009

------------------ 

[1] Benedikt XVI., Príhovor po modlitbe Anjel Pána, 22.2.2009

[2] Por. Lev XIII., Encyklika Quamquam pluries, 15.8.1889

[3] Ján Pavol II., Apoštolská exhortácia Redemptoris Custos, 15-VIII-1989, č.1

[4] Mt 18, 19

[5] Pies 6, 4

[6] Benedikt XVI., Kázeň v predvečer sviatku Obrátenia svätého Pavla, 25.1.2006

[7] Sk 12, 5

[8] Benedikt XVI., Kázeň na sviatok svätého Petra a Pavla, 29.6.2008

[9] Tamtiež

[10] Svätý Josemaría, Jít s Kristem, č. 130

[11] Svätý Josemaría, Kázeň Vernosť Cirkvi, 4.6.1972

[12] Svätý Josemaría, Poznámky z meditácie, 28.5.1964  [13] Svätý Josemaría, Jít s Kristem, č. 102

[14] Por. Rim 8, 31