Moji milovaní! Nech Ježiš ochraňuje moje dcéry a mojich synov!

Assumpta est Maria in cælum, gaudet exercitus angelorum[1]; Mária bola vzatá do neba s telom a dušou, a anjeli majú účasť na tejto radosti. Taktiež všetci kresťania sme naplnení radosťou, pretože Panna Mária žije vo večnosti v plnosti Boha, vidí a miluje Najsvätejšiu Trojicu v nebeskej sláve.

Keďže sa blíži sviatok Nanebovzatia Panny Márie 15. augusta, chcel by som vám pripomenúť, že táto veľká slávnosť nás podnecuje k tomu, aby sme pozdvihli náš pohľad k nebu. Nie k nebu, vytvorenému abstraktnými predstavami, ani k vymyslenému nebu vytvorenému umením, ale k nebu, ktoré skutočne existuje, ktoré je Boh sám: Boh je nebo. A On je naším cieľom, cieľom a večným príbytkom, od ktorého pochádzame a ku ktorému kráčame (...). Je to príležitosť vydať sa s Máriou do výšin ducha, kde môžeme dýchať čistý vzduch nadprirodzeného života a zažiť najautentickejšiu krásu, krásu svätosti[2]. Ako a s akou vytrvalosťou sa utiekame k Panne Márii, aby sme vždy a vo všetkom mali nadprirodzený pohľad? Prosíme našu Matku, aby v našich dušiach rástol duch kontemplácie?

Slová Benedikta XVI., ktoré som práve citoval, sú dobrým úvodom k tajomstvu viery, ktoré si práve chceme znova vychutnať. Ako napísal svätý Josemaría, je to tajomstvo lásky. Ľudský rozum nie je schopný to naplno pochopiť. Iba viera nás necháva tušiť, ako mohol byť nejaký ľudský tvor pozdvihnutý k tak veľkej dôstojnosti, že sa stáva láskyplným zdrojom potešenia Najsvätejšej Trojice. Vieme, že je to tajomstvo, ale keď sa jedná o našu Matku, budeme sa snažiť o hlbšie pochopenie – ak sa to takto dá vôbec povedať – ako u ostatných právd viery[3]. Utiekajme sa k nášmu Otcovi, ktorý tvárou tvár vidí Boha, najsvätejšie človečenstvo Ježiša Krista, Pannu Máriu, anjelov a ostatných svätých, prosiac ho o to, aby nám od Pána vyprosil svetlo, aby sme hlbšie prenikli do tejto pravdy viery a aby sme tak viac milovali a obdivovali svätú Pannu Máriu.

Navrhujem vám, v prvom rade, aby sme sa hlbšie zamysleli nad každodennou odpoveďou Panny Márie, aby sme sa zastavili —počas osobnej meditácie— nad úryvkami zo svätého Písma, ktoré nám o nej rozprávajú: aj keď ich nie je veľa, v týchto textoch sú obsiahnuté všetky magnalia, všetky veľké skutky, ktoré nám Duch Svätý chcel zjaviť o Matke Božej a našej Matke: je to nesmierne bohatstvo, ktoré je tu pre každého z nás, aby sme ho objavili pod vedením Magistéria Cirkvi. Odporúčam vám, aby sme si tiež znova prečítali niečo z mariológie a aby sme sa snažili preniknúť hlbšie —prostredníctvom meditácie nad sústredene prečítaným textom— do nevýslovných vecí, ktoré v Panne Márii vykonal ten, ktorý je mocný, a sväté je jeho meno[4]. Spev Magnificat, ktorý vykvitol na perách a v srdci Márie, inšpirovanej Duchom Svätým, je pre nás najlepšou školou ako spoznať našu Matku, stretávať sa s ňou a napodobňovať ju: je to portrét, skutočná ikona Márie, v ktorej ju môžeme vidieť takú, aká je[5].

Všimnime si obzvlášť jej život modlitby. Tak ju objavíme, keď meditujeme nad prvým tajomstvom radostného ruženca. Žena s najsladším menom, Mária, je ponorená do modlitby. Ty si v onom dome tým, čím chceš byť: priateľ, sluha, zvedavec, sused...[6]. Vložme sa rozhodne do tejto scény, a prijmime tak s vážnosťou pozvanie nášho Otca. Usilujme sa nájsť —každý z nás— naše miesto, aby sme mohli denne pozorovať túto kľúčovú udalosť v dejinách našej spásy, a taktiež počas modlitby Anjel Pána a ruženca. Môžeme myslieť na Pannu Máriu, ktorá žije v neustálom rozhovore s Bohom, a tak ju nachádzame v okamihu, keď jej Archanjel priniesol Božie posolstvo. To isté sa deje v druhom tajomstve ruženca svetla: dôverná prosba, ktorú Panna Mária vysloví svojou poznámkou na svadbe v Káne, vedie k tomu, že Ježiš vykoná svoj prvý zázrak, určitým spôsobom predchádzajúc svoju hodinu, a k tomu, že prví nasledovníci jej Syna dostanú dar viery, ako poznamenáva evanjelium niekoľkými slovami: a jeho učeníci uverili v neho[7].

Práve svätý Ján, milovaný učeník, nám rozpráva o tejto udalosti. Zjavuje nám, že Najsvätejšia Panna Mária, ktorá sa do tohto okamihu starala o svojho Syna počas rokov skrytého života v Nazarete, bola povolaná priamo spolupracovať na tajomstve Vykúpenia. Tento Božský úmysel vyčítame z Kristovej odpovede na prosbu svojej Matky: Čo mňa a teba do toho, žena? Ešte neprišla moja hodina[8]. Pán to vzťahuje na obetu Kríža. Keď nadíde tento okamih, bude chcieť —s nadprirodzenou a ľudskou logikou— aby bola jeho Matka s ním, aby ako nová Eva spolupracovala na obnovení nadprirodzeného života v dušiach. Rozpráva o tom znova svätý Ján: Pri Ježišovom kríži stála jeho matka, sestra jeho matky, Mária Kleopasova, a Mária Magdaléna. Keď Ježiš uzrel matku a pri nej učeníka, ktorého miloval, povedal matke: „Žena, hľa, tvoj syn!“ Potom povedal učeníkovi: „Hľa, tvoja matka!“ A od tej hodiny si ju učeník vzal k sebe[9].

Pripomenul som vám, slovami pápeža, že sviatok Nanebovstúpenia nás pozýva pozdvihnúť oči k nebu, konečnému príbytku, ku ktorému ideme, ale bez toho, aby sme zabúdali na to, —ďalšie učenie o Márii— že, predtým, než bola vzatá s telom a dušou do slávy, Panna Mária zblízka sprevádzala Krista v jeho vykupiteľskom utrpení a smrti. Nová Eva nasledovala nového Adama v bolesti, v utrpení, tak ako aj vo večnej radosti. Kristus je začiatok, ale jeho zmŕtvychvstalé telo je neoddeliteľné od tela jeho pozemskej Matky. Mária, a v nej celé ľudstvo, je zahrnuté v nanebovstúpení k Bohu, a s ňou taktiež celé stvorenie (...). Tak sa zrodí nové nebo a nová zem, kde už nebude ani žiaľu, ani náreku, pretože už nebude existovať smrť (por. Zjv 21, 1-4)[10].

Spolupráca Panny Márie na obeti Kríža bola jedinečná; preto ju Cirkev uctieva «ako Orodovnicu, Ochrankyňu, Pomocnicu a Prostrednicu», tak, že «nič sa ani neuberá, ani nepridáva hodnosti a účinnosti Krista, jediného Prostredníka»[11]. V tejto najužšej spolupráci na diele Vykúpenia sa zakladá taktiež titul Eucharistická žena, ktorým ju Ján Pavol II. nazval vo svojej poslednej encyklike. Svätá Eucharistia je sviatostným sprítomnením obety Kríža, pretože to, čo sa uskutočnilo na Kalvárii, sa sprítomňuje počas svätej omše. A nesmieme zabúdať na to, že na Golgote ukázal Pán Panne Márii jej nové materstvo. «Ježišove slová —poznamenáva Ján Pavol II.— dostávajú svoj najautentickejší význam v rámci spasiteľskej misie. Okolnosť, že ich vyslovil v okamihu vykupiteľskej obety, im dodáva najvyššiu hodnotu. Skutočne, evanjelista dodáva po slovách, ktoré adresuje Ježiš svojej Matke, významnú vsuvku: “Ježiš vo vedomí, že je už všetko dokonané,” (Jn 19, 28), ako keby chcel zdôrazniť, že jeho obeta vrcholí v okamihu, keď poručí svoju Matku Jánovi, a v ňom všetkým ľuďom, ktorým sa ona stane Matkou v diele spásy»[12].

Počas každej svätej omše je Panna Mária tajomne prítomná vedľa oltára, kde sa nekrvavým spôsobom sprítomňuje obeta Kríža. V tomto neslýchanom tajomstve —napísal náš Otec— spozorujeme akoby za závojom najčistejšiu tvár Panny Márie: Dcéry Boha Otca, Matky Boha Syna, Nevesty Ducha Svätého[13]. Toto je pevným presvedčením Cirkvi, vyslovené v jednej z modlitieb, ktoré liturgia odporúča kňazom pre lepšiu prípravu na slávenie Svätej Obety: Ó, Matka plná súcitu a milosrdenstva, Najsvätejšia Panna Mária (...), utiekam sa k tvojmu súcitu, aby si bola so mnou, úbohým hriešnikom, tak ako si sprevádzala svojho najsladšieho Syna pribitého na Kríž, ako i spolu so všetkými veriacimi, ktorí sa tu a v celej svätej Cirkvi zúčastníme na tejto Božskej obete[14]. Utiekaš sa k jej príhovoru s detinskou dôverou, každý deň, predtým než sláviš alebo sa účastníš na svätej omši?

Najsvätejšia Panna od Betlehema až po Golgotu ukazovala na Krista, viedla ku Kristovi, učeníkov —mužov a ženy— svojho Syna: To, že Ján, Mária Magdaléna, Salome a iné ženy —ako čítame v evanjeliu— zostali verne stáť pod Ježišovým krížom a že sa neskôr stali svedkami zmŕtvychvstania, sa stalo vďaka tomu, že sa v oných hodinách neodlúčili od Márie, že ju prijali do svojho domu —do celého priestoru svojej duchovnej cesty— od toho nevýslovného okamihu, v ktorom im Kristus daroval svoju Matku na Kalvárii.

Dcéry moje a synovia moji: tá, ktorá celá patrí Bohu, Eucharistická žena a Učiteľka modlitby, chce, aby sme k nej prichádzali, aby sme ju prosili, aby nás naučila zamilovať sa do Ježiša Krista celým naším srdcom, celou našou dušou, aby sme mu odpovedali úplnou vernosťou v rozličných okamihoch a okolnostiach. Vo sviatku Nanebovzatia Panny Márie sa nám ponúka veľké tajomstvo lásky: Kristus zvíťazil nad smrťou  všemohúcnosťou svojej lásky. Iba láska je všemohúca. Táto láska viedla Krista k tomu, aby pre nás zomrel a tak zvíťazil nad smrťou. Áno, len láska nám umožní vstúpiť do kráľovstva života! A Mária tam vstúpila po svojom Synovi, zjednotená s jeho slávou po tom, čo s ním bola zjednotená v utrpení. Vstúpila tam s nepotlačiteľnou túžbou, a túto cestu nám všetkým za sebou nechala otvorenú. Preto ju dnes vzývame: “Brána nebeská”, “Kráľovná anjelov” a “Útočisko hriešnikov”[15].

Modlime sa zbožne litánie a ostatné mariánske modlitby —Zdravas’, Zdravas’ Kráľovná, ruženec a strelné modlitby, ktoré nám vnukne synovská láska— s oddanou nábožnosťou detí, pretože Mária, Panna bez poškvrny, napravila Evin pád: a svojou nepoškvrnenou nohou rozdrtila hlavu pekelného draka[16]. Zjednotení s týmto veľkým milovníkom Panny Márie, ktorým bol náš Otec, obdivujme ako ju Otec, Syn a Duch Svätý korunujú ako Kráľovnú vesmíru. A klaňajú sa jej zástupy anjelov..., a patriarchov a prorokov a apoštolov..., a mučeníci a vyznavači a panny a všetci svätí..., a všetci hriešnici a ty a ja[17]. Správame sa tak aj my?

V listoch rodine a dokumentoch sa svätý Josemaría podpisoval menom Mariano. Vstúpme teda do Marianovej školy, napodobňujúc nášho Otca v jeho nežnej úcte k Najsvätejšej Panne Márii, ako malé deti, ktoré vedia, že neustále potrebujú starostlivosť svojej Matky.

Svätá Mária sa okrem toho vždy prejavovala ako Matka Opus Dei, od jeho zrodenia, a Dielo sa vyvíjalo pod jej ochranným plášťom: predchádzala nás, sprevádzala nás a bola s nami na každom kroku našich rodinných dejín a našej osobnej pozemskej púte. V auguste si pripomíname niektoré z týchto okamihov: Zasvätenie Diela Najsladšiemu Srdcu Panny Márie v Lorete, dňa 15. augusta 1951, ktoré ročne obnovujeme; pozvanie utiekať sa k Božiemu milosrdenstvu prostredníctvom Trónu slávy, ktorým je Mária, dňa 23. augusta 1971... A toľko iných zásahov Kráľovnej neba i zeme, ktoré tu nemôžeme všetky spomenúť.

V týchto dňoch sa nachádzam v Mexiku. Prišiel som sem, aby som sa tu zúčastnil na posviacke kostola v Mexiko-City, postaveného k úcte svätého Josemaríu. S každou z vás a s každým z vás vzdávam Bohu vďaku, pretože táto okolnosť mi umožnila modliť sa pred Pannou Máriou z Guadalupe vo Ville, so spomienkou na návštevu nášho Otca v roku 1970. Niektoré z úmyslov, ktoré vtedy napĺňali srdce nášho Zakladateľa sú aj dnes úplne aktuálne; niektoré sa už uskutočnili, vďaka príhovoru našej Matky. Utiekal som sa k nej, opakujem, v mene nás všetkých —ktorí sme teraz v Diele a tých, ktorí prídu v priebehu storočí—, aby som sa modlil za Cirkev, za pápeža a jeho spolupracovníkov, za biskupov a kňazov na celom svete —obzvlášť v tomto roku kňazov—, za Opus Dei a všetok kresťanský ľud; za to, aby sme sa denne čoraz viac zamilovali do Ježiša Krista. Spomínam si veľmi intenzívne na slová, ktoré tak dojali nášho Otca a o ktorých nám rozprával s viditeľným dojatím v auguste roku 1970; videli sme, že sa zo všetkých síl snažil správať ako vytrvalý človek modlitby. Pán do jeho duše vtlačil oné slová —clama, ne cesses! - Volaj, neutíchaj[18]— a pri ktorých si želám, aby platili o našej zbožnosti a o našich skutkoch.

Sprevádzajte ma v mojich prosbách, obzvlášť 15. augusta, keď budeme obnovovať zasvätenie Najsladšiemu Srdcu Našej Matky. Myslime pritom na odporúčanie svätého Josemaríu: adeamus cum fiducia ad thronum gloriæ, ut misericordiam consequamur - pristupujme teda s dôverou k trónu milosti, aby sme dosiahli milosrdenstvo a našli milosť a pomoc v pravom čase (por. Hebr 4, 16). Myslite na to teraz a tiež neskôr. Povedal by som , že je to Božím želaním: vložme náš vnútorný život do týchto slov, ktoré som vám práve povedal. Niekedy ich budete počuť bez akéhokoľvek hluku, v intimite vašej duše, vtedy, keď to najmenej očakávate.

Adeamus cum fiducia: choďte —opakujem— s dôverou k Najsladšiemu Srdcu Márie, ktorá je našou Matkou a Matkou Ježiša. A s ňou, ktorá je prostredníčkou všetkých milostí, k Najsvätejšiemu a Milosrdnému Srdcu Ježišovmu. Taktiež s dôverou a ponúkajúc zadosťučinenie za toľké urážky. Kiežby vám nikdy nechýbali slová lásky: keď pracujete, keď sa modlíte, keď oddychujete, a tiež vtedy, keď vykonávate činnosti, ktoré sa zdajú byť menej dôležité, keď sa zabávate, keď rozprávate nejakú anekdotu, keď športujete...: skrátka, počas celého vášho života. Vložte do všetkého nadprirodzený zmysel a všetko sa tak stane miestom na intímne stretnutie s Bohom[19].

S láskou vás žehná

váš Otec

+ Javier

Mexiko-City, 1. augusta 2009.

[1] Rímsky misál, Nanebovzatie Panny Márie, Zvolanie pred evanjeliom [2] Benedikt XVI., Kázeň na sviatok Nanebovzatia, 15.8.2008

[3] Svätý Josemaría, Jít s Kristem, č. 171

[4] Lk 1, 49

[5] Benedikt XVI., Kázeň na sviatok Nanebovstúpenia, 15.8.2005

[6] Svätý Josemaría, Svätý ruženec, prvé tajomstvo radostného ruženca

[7] Jn 2, 11

[8] Tamtiež., 4

[9] . Jn 19, 25-27

[10] Benedikt XVI., Kázeň na sviatok Nanebovstúpenia, 15.8.2008

[11] II. Vatikánsky koncil, Dogmatická konštitúcia Lumen gentium, č. 62

[12] Ján Pavol II., Príhovor pri generálnej audencii, 29.4.1997

[13] Svätý Josemaría, Panna Mária del Pilar, článok zverejnený v “Libro de Aragón”, Zaragoza 1976

[14] Rímsky misál, Modlitby na prípravu na svätú omšu

[15] Benedikt XVI., Kázeň na sviatok Nanebovstúpenia, 15.8.2008

[16] Svätý Josemaría, Svätý ruženec, piate tajomstvo slávnostného ruženca

[17] Tamtiež [18] Iz 58, 1

[19] Svätý Josemaría, Poznámky zo stretnutia, 9.9.1971