,,K tomu, aby sme boli naplno ľuďmi, dospievame vtedy, keď sme viac než len ľuďmi – keď Bohu dovolíme, aby nás vyviedol za hranice nás samých, aby sme obsiahli plnosť pravdy o našom bytí. Z toho potom pramení evanjelizačné úsilie. Totiž ak niekto prijal túto lásku, ktorá životu dáva nový zmysel, ako sa o ňu môže nepodeliť s ostatnými?" Tieto slová pápeža Františka v Evangelii Gaudium (č.8) implikujú naše zbožšťovanie, pozdvihnutie našej prirodzenosti, ktorú nám Boh udeľuje ako dar. V Kristovi objavujeme, kým vlastne sme ako ľudské bytosti, ako aj veľkosť nášho povolania (pozri Gaudium et Spes, č. 22). Naše stretnutie s Kristom v nás vzbudzuje túžbu podeliť sa o našu radosť s inými ľuďmi (pozri EG, č. 3). Pápež František nás pozýva, aby sme ,,vychádzali z vlastnej pohodlnosti a mali odvahu ísť na všetky periférie, ktoré potrebujú svetlo evanjelia" (EG, č. 20).
Toto ,,vychádzanie", ku ktorému nás pápež pozýva, sa tradične v Cirkvi nazývalo ,,apoštolát" a ,,evanjelizácia". Tento apoštolát je okrem iného charakterizovaný absolútnym rešpektom voči slobode a je úplne odlišný od negatívneho významu, ktoré sa spájalo so slovom ,,prozelytizmus", hlavne v dvadsiatom storočí. Práve o tomto hovorí pápež v bode č. 14 v Evangelii Gaudium: ,,Cirkev sa nešíri prozelytizmom, ale ,,príťažlivosťou"." Kristovo učenie jasne vylučuje akýkoľvek prístup, ktorý by nerešpektoval slobodu iných ľudí a osobnú dôstojnosť. Boh chce, aby ho ľudia skutočne milovali, a k tomu je potrebné slobodné rozhodnutie. Každé povolanie je príbehom lásky a stretom dvoch slobôd: Božieho volania a odpovede ľudskej osoby.
Podstatou definície pravého kresťanského postoja je Láska. Slová pápeža Františka na to jasne poukazujú: ,,Pozývam" (EG, čísla 3, 33, 108), ,,dovoľte mi povedať" (EG, č 3), hovorí o ,,prekypujúcom srdci" (EG, č 5) a a povzbudzuje nás, aby sme vstúpili do ,,tohto veľkého prúdu radosti", do kresťanského spoločenstva, nalieha, aby sa nekládli iné než nevyhnutné podmienky pre prijatie sviatosti krstu a birmovania.
,,Vchádzať". Ježiš Kristus napomína farizejov a zákonníkov: ,, Sami doň nevchádzate, a tým, čo vchádzajú, vojsť nedovolíte" (Mt. 23,13). Dovoliť ľuďom vstúpiť, vpúšťať ich dnu, pozývať ich, aby vstúpili: tou silou, ktorá priťahuje ľudí je, ako hovoril svätý Josemaría, ,,hojnosť svetla", priateľskosť človeka, modlitba a osobná obeta, Kristova prítomnosť v kresťanoch. ,,Opravdivá láska znamená vychádzať zo seba, dávať seba samého" (Ísť s Kristom, č. 43). Toto je skutočný význam kresťanského apoštolátu a pôvodný význam slova prozelytizmus, ako sa tradične ponímal v Cirkvi, vychádzajúc z hebrejského tvaru, ktorý bol preložený do gréčtiny. Lacordaire to takto trefne vyjadril: ,,Tak ako nemôže byť kresťan bez lásky, tak nemôže byť ani kresťan bez prozelytizmu."
Osobný apoštolát znamená tráviť čas so svojím blížnym, jeho sila nespočíva v ničom inom, než modlitbe, láskou naplnenej trpezlivosti, v pochopení, priateľstve, a v láske k slobode. Znamená to vychádzať zo seba, aby sme sa mohli starať o oných a podeliť sa s nimi o tú najpravejšiu a najkrajšiu vec, ktorú vlastníme – naše kresťanské povolanie. Kristov príkaz ,,Nasledujte ma", ani zďaleka neznamená uplatňovanie sily, a rešpektuje osobnú slobodu každého jednotlivca. Zreteľne, a žiaľ aj smutne, sa to prejavilo v rozhovore Krista s bohatým mladíkom. A súčasnosť? Pápež František hovorí: ,,V čase, keď potrebujeme viac misionárskeho dynamizmu, ktorý dáva svetu soľ a svetlo, mnohí laici sa boja, že ich niekto osloví, aby pomohli uskutočniť nejakú apoštolskú úlohu, a snažia sa utiecť od akejkoľvek povinnosti, ktorá by im mohla ubrať z voľného času" (EG, č. 81).
Svetlo Evanjelia je ,,svetlom, ktoré priťahuje" (EG, č. 100), pretože je to práve zákon lásky, ktorý nás pobáda konať dobro (EG, č. 100-101). Keď blížni vidia dobré skutky kresťanov, vedie ich to k tomu, aby oslavovali Boha (por. Mt 5,16), aby si uvedomovali a chválili nekonečnú Božiu lásku – je to Božské svetlo, nielen púhe ľudské svetlo. V tomto zmysle apoštolát – svätá horlivosť za duše – spočíva vo svedectve o svetle, ako hovorí svätý Ján (Jn 1,7). Znamená to šírenie hojnosti svetla, bez najmenšieho náznaku vnucovania vecí ľuďom, a súčasne s tým najväčším možným rešpektom. A je to preto tak, lebo Boh chce len lásku, a tak koná jemne – jemne a mocne (por. Mud 8,1). Vo svojom Posolstve k 20 Svetovému dňu modlitieb za povolania (2. februára 1983), blahoslavený Ján Pavol II. povedal: ,,Mali by sme bez akýchkoľvek obáv predostrieť Pánovo volanie priamo mladým ľuďom, aj tým mladším. Je to úkon úcty a dôvery. Môže to byť okamih svetla a milosti." Bojazlivosť a ostýchavosť v tomto ohľade by mohli prezrádzať nedostatok viery a pokory, prekonávajú sa svetlom Kristovým, ktoré je každý kresťan povolaný prinášať ďalším ľuďom.
Čo je svetlo? Pápež Benedikt XVI. v závere svojej prvej encykliky hovorí: Ona (láska) je svetlom – napokon jediným –, ktoré stále novým spôsobom prežaruje temný svet a dáva nám odvahu žiť a pracovať. Láska je možná a my sme schopní prežívať ju, lebo sme stvorení na Boží obraz. Uskutočňovať lásku a tak umožniť Božiemu svetlu, aby prenikalo do sveta -, k tomu by som chcel všetkých pozvať touto encyklikou (Deus Caritas Est, č. 39). V dokonalej kontinuite s týmto posolstvom, pápež František vo svojej prvej encyklike píše: Pohyb lásky medzi Otcom a Synom v Duchu Svätom prešiel našimi dejinami; Ježiš nás priťahuje k sebe, aby nás mohol spasiť (porov. Jn 12, 32)" (Lumen Fidei, č 59).
Úplným opakom takého falošného typu prozelytizmu, ktorý nerešpektuje ľudskú osobu, je apoštolát spočívajúci na príťažlivosti. Inými slovami, privádzať ľudí, transparentne a s úctou k tomu, aby mohli zaujať svoj postoj k možnosti veľkoryso sa odovzdať, a presne o tom píše aj pápež. Súčasťou tohto apoštolátu je svedectvo, ktoré si plne uvedomuje slobodu a dôstojnosť druhej osoby, a uschopňuje srdce kresťana, aby sa podelil o Božskú a ľudskú lásku Krista. A keď sa tak stane, toto srdce je naplnené neodolateľnou túžbou prenášať radosť Evanjelia aj na druhých ľudí.
+ Javier Echevarría
Biskup, prelát Opus Dei