Kardinál sa 18. septembra stretol s kňazmi, ktorí sa zúčastňujú na formačných aktivitách Terasy Kňazského spoločenstva Svätého kríža vo Vzdelávacom centre Palouček v Bělokozlí. Okrem týchto kňazov sa na stretnutí zúčastnili aj Jeho Eminencia Dominik kardinál Duka a Jeho Excelencia Jan Graubner, arcibiskup pražský.
Dňa 19. septembra sa kardinál Sarah stretol s kňazmi z pražského centra Terasa v kostole svätého Prokopa v areáli Sázavského kláštora. Stretnutie zorganizovalo Kňazské centrum Terasa v spolupráci s Rímskokatolíckou farnosťou Sázava-Budy v Sázave.
Nižšie uvádzame text prednášky kardinála Saraha v Kostole svätého Prokopa týkajúcej sa niektorých základných aspektov identity kňaza a jeho modlitby.
Prednáška Roberta kardinála Saraha v Sázave, 19. septembra 20231
Ďakujem vám za česť, ktorú mi preukazujete, keď ma prichádzate počúvať, ale v skutočnosti ste neprišli počúvať mňa, ale Pána. Ako kňazi sme privilegovaní. Najväčším darom, ktorý Pán dal ľudstvu, je kňazstvo. A my kňazi sme privilegovaní mať účasť na kňazstve Ježiša Krista. Celý náš život nám nebude stačiť na to, aby sme povedali „ďakujem ti, Pane“ za to, že si sa s nami podelil o svoje kňazstvo.
To, o čo musíme prosiť, je vstúpiť do tajomstva kňazstva. Prvým krokom je to, čo urobili Apoštoli. Počuli Jána Krstiteľa povedať: „Toto je Boží Baránok“ (Jn 1, 38) a Apoštoli začali nasledovať tohto Baránka. Ježiš sa obrátil a videl, že ho nasledujú, a spýtal sa ich: „Čo hľadáte?“ Oni mu odpovedali: „Pane, kde bývaš?“ On im povedal: „Poďte a uvidíte“ (Jn 1-35-39). Toto je začiatok nášho povolania. Ísť a vidieť, kde žije Ježiš. To znamená začať osobný vzťah s Ježišom. Preto prvý krok kňazstva je kristocentrický, to znamená byť ako Kristus, mať s ním vzťah, dôverný vzťah, byť s ním konfigurovaný. A to sa nám deje, keď sa s ním stretávame v modlitbe, v Pánovom slove, ktoré čítame každý deň. Nie je stratou času byť s Ježišom pred Najsvätejšou sviatosťou. Dnes je pokušením robiť, byť aktivistami. Pretože naše prostredie je prostredím aktivizmu, aktivity a robenia vecí, dotýkania sa toho, čo sme urobili. Teraz, keď sme s Pánom, je ťažké dotknúť sa výsledku. Ale musíme sa usilovať o túto dôvernosť s Ježišom v modlitbe.
Včera som hovoril kňazom, ktorí ma počúvali, že Ježiš strávil tridsať rokov v Nazarete. Tridsať rokov sa modlil a pracoval v tichu. Nikto nevedel, kto je tento mladý muž. Všetci vedeli, že je synom Márie a Jozefa. Musíme sa rozplynúť v modlitbe, v dôvernom vzťahu s Pánom. Toľko svätých to robilo. Aj dnes máme príklady, ako napríklad pápež Benedikt, ktorý strávil 10 rokov v kláštore, modlil sa a počúval Božie slovo. Preto náš kňazský život, pred všetkým ostatným, pred činnosťou, musí byť kristocentrický život.
Preto je dôležité, aby sme eucharistické slávenie brali vážne, pretože tam sa premieňame na Eucharistiu, premieňame sa na Krista, keď vyslovujeme toto je moje Telo, toto je moja Krv, stávame sa tým, čo hovoríme. Musíme však zmiznúť. Nie sme to my, kto je protagonistom Eucharistie, ale Ježiš, ktorý slávi prostredníctvom nás.
Po druhé: kňazstvo musí byť pneumatologické. Ježiš odišiel, ale zanechal nám Ducha Svätého. Bohužiaľ, Duch Svätý je najneznámejším Bohom, pretože nie je ako Otec alebo Syn, ktorého sa dotýkame a ktorého jeme. Má mená ako holubica alebo vietor, ktorých sa nemôžeme dotknúť, a predsa je jeho prítomnosť a pôsobenie v nás skutočné a hlboké. Prosím vás, aby ste sa veľmi často obracali na Ducha Svätého. On je ten, ktorý v nás formuje a utvára postavu Krista. Duch Svätý premieňa naše vnútro, vedie nás ku Kristovi. Keď slávime svätú Omšu, je to on, kto spôsobuje, že chlieb a víno sa stávajú Kristovým Telom a Kristovou Krvou. Dnes je Cirkev v rukách Ducha Svätého a my musíme znovu objaviť jeho prítomnosť v našom kňazskom živote.
Tretí krok je ekleziologický. Ekleziológia robí kňaza, robí ma kňazom v miestnej Cirkvi. Sme vysvätení a inkardinovaní v Cirkvi. Nie sme odlúčení. Musíme vstúpiť do diecézneho plánu, do miestneho ekleziálneho plánu. Z toho vyplýva potreba byť zjednotení s biskupom, s bratmi kňazmi, tvoriť kňazskú rodinu. Dnes sme si zvykli na izoláciu, na individualizmus. Kňazstvo nemôže žiť bez jednoty s biskupom, miestnou Cirkvou a kňazmi, ktorí so mnou spolupracujú.
Druhý vatikánsky koncil na tom trval, a preto musíme spoločne pracovať na jednote diecézy, na jednote kňazstva, pretože bez toho svet neuverí. Veľmi často vzývajme Ducha Svätého, aby podporoval miestnu Cirkev a univerzálnu Cirkev. Kňaz je skutočne človekom Cirkvi a je povolaný pracovať všade tam, kde je to potrebné. Musíme byť k dispozícii pre toto poslanie, ktoré nám chce Pán zveriť.
Kňazstvo je najväčší dar, ktorý sme dostali od Boha, ale nemôžeme poprieť, že na kňazskej úrovni žijeme vo veľmi hlbokej kríze. Mnohí už nevedia, čo je to kňaz. Kritizujú nás, obviňujú, že musíme byť ako všetci ostatní, pretože vraj máme príliš veľkú moc nad ľuďmi, pričom jediná moc, ktorú máme, je slúžiť. Veď Kristus povedal: „Neprišiel som dať sa obsluhovať, ale slúžiť a položiť svoj život ako výkupné za mnohých“ (Mt 20, 28). Musíme rázne odmietnuť akékoľvek obvinenie, že máme moc, pretože nemáme inú moc ako slúžiť. Musíme preto nanovo objaviť identitu kňazstva, ktoré už nie je alter Christus, ale sme Ipse Christus, Kristus sám. A ak sme druhým Kristom, musíme dať svoj život za iných, zomrieť za iných. Zomierame každý deň, keď hovoríme, že toto je moje Telo, toto je moja Krv. Táto formula nesmie byť jednoduchou liturgickou formulou obradu, musí byť skutočná, musíme zomrieť dnes. Zomrieť, aby sme sa stali svätejšími, zomrieť, aby sme sa stali Kristom. Je to dielo, ktoré musíme začať každý deň odznova.
Nie sme prví, od ktorých sa žiada, aby boli svätí. Kristus všetkým povedal: Buďte svätí, ako je svätý váš nebeský Otec. Buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec (porov. Mt 5, 48). Našou referenciou je Boh, nie svet, nie kňaz, nie biskup, nie kardinál. Referenciou, ktorou sa máme riadiť, je Boh, ktorý je svätý.
Zdá sa, že cesta, ktorú som objavil, odkedy som bol vysvätený za kňaza, aby som bol naozaj kresťanom, aby som bol naozaj kňazom, je cesta, ktorá musí byť postavená na troch pilieroch: Crux, Hostia et Virgo. Kríž, Hostia a Panna Mária.
Prečo kríž? Pretože kríž nie je len znakom kresťana, ale aj cestou k nasledovaniu Krista, k svätosti, ako je Kristus svätý: Ak niekto z vás chce byť mojím učeníkom, nech vezme každý deň svoj kríž a nasleduje ma (porov. Mt 16,24). Kríž je jediná cesta, ktorá vedie do neba.
Bez Hostie nemôžeme žiť. Ježiš povedal: Kto nebude jesť moje telo a piť moju krv, nebude žiť (porov. Jn 6) Platí to aj pre nás? V treťom alebo štvrtom storočí Dioklecián zakázal svätú Omšu, ale kresťania sa stále schádzali na svätú Omšu, pretože bez nej nemohli žiť. Zdá sa, že počas Covidu sme zažili, že Eucharistiu nepotrebujeme, pretože kostoly boli zatvorené, celé mesiace bez svätej Omše, bez nedeľného zhromaždenia. A toto rozhodnutie neprijali vlády, ale cirkevné autority. Je pravda, že bez Eucharistie nemôžeme žiť? To je veľmi vážna otázka.
Tretím pilierom je Panna Mária. Nikto nemôže žiť bez matky. Všetci sme spojení so svojou matkou a otcom. Ježiš to vedel, a preto nám dal Máriu za matku. „Žena, hľa, tvoj syn“. A učeníkovi: „Hľa, tvoja matka“ (porov. Jn 19, 25-27). Kňaz nemôže zanedbávať ruženec, nemôže ísť spať bez modlitby ruženca. Ruženec je modlitba, ktorá nás spája s Máriou. V Afrike matka nosí svoje dieťa na chrbte previazané plášťom. Ruženec je tým plášťom, ktorý nás spája s Máriou, aby sme cítili to materinské teplo. Viem, že to robíte každý deň, ale trvám na tom, aby ste ruženec nezanedbávali. Pápež Ján Pavol II. nás naučil toto: všetci patríme Márii. Preto prosme Máriu, aby sme boli kňazmi, ktorí milujú svet tak, ako ho miloval Ježiš Kristus. Modlite sa k Márii za svoj ľud, modlite sa k Márii za Cirkev. Veľmi často je to Panna Mária, ktorá nám ukazuje, že jej záleží na našom duchovnom raste. Zjavila sa v Lurdoch, zjavila sa vo Fatime, zjavila sa v Medžugorí, v Kibewo v Afrike. Pri každej príležitosti sa Panna Mária stará o našu spásu.
O toto som sa s vami chcel podeliť: náš život bude rásť vo svätosti, ak bude spočívať na týchto troch pilieroch: kríži, eucharistii a Panne Márii.
Je pravda, že kňaz by nemal myslieť len na svoju identitu, ale že je poslaný aj na misiu. Toto poslanie musíme prijať aj my, aby sme učili, nie naše názory, nie náš postoj, ale musíme učiť Božie slovo.
Všetci ste čítali a počuli, že dnes v Cirkvi existujú ľudia, ktorí učia zvláštne veci, veci, ktoré sa ťažko počúvajú, a hovoria to aj biskupi alebo kardináli. Vytvorili sme zmätok, akúsi neistotu, každý hovorí, čo si myslí. Hovorí sa, že chceme pretvárať Cirkev, že chceme modernizovať kňazstvo, modernizovať Cirkev. Kristus neprišiel modernizovať, ale spasiť. Samozrejme, že sa musíme prispôsobiť konkrétnym situáciám. Ale Cirkev nemôže meniť svoje učenie ani svoje morálne učenie. Spievame to každú Veľkonočnú Sobotu: Kristus je ten istý včera, dnes i naveky. Božie slovo sa nemení, ale žiada od nás, aby sme sa zmenili, aby sme sa obrátili.
Prosím vás, aby ste sa dnes veľa modlili za Cirkev. Ona je svetlom sveta, soľou zeme. Ak stratí svoju chuť, ak stratí svoje svetlo, svoju žiarivosť, potom bude svet odsúdený žiť v temnote. Byť svetlom, ktoré osvecuje, nie je domýšľavosť, je to povinnosť.
Už nechcem ďalej predlžovať moju prednášku. Ešte raz vám ďakujem, že ste ma vypočuli. Snažil som sa vyjadriť svoje obavy o Cirkev a jej učenie. Chcel som vám pripomenúť to, čo už viete, že kňaz je kristocentrický, žije z Ducha Svätého, je vložený do Cirkvi a je poslaný osvecovať. Sľubujem, že sa budem za vás modliť, a vás prosím, aby ste sa modlili za mňa.
1 Nejde o doslovný preklad prednášky.