„Narodila som sa v meste Saluzzo, v provincii Cuneo,“ hovorí Maria Paola. „Ako provinčné dievča som sa rozhodla spoznávať svet: žila som v Rakúsku a Nemecku. Študovala som v Taliansku, no potom som pokračovala na univerzite hudobného a dramatického umenia vo Viedni. V štyridsiatke som odišla do Nemecka robiť divadelnú režisérku. Kde teraz žijem? Nemám stabilné miesto. Svoj čas delím najmä medzi Piemont, Lombardsko a Sicíliu, no šesť rokov som pôsobila aj na Sardínii. Som nomád, svetobežník.“
Tri mestá pôvodu
Lombardia je pre Mariu Paolu Miláno, skvelé mesto, v ktorom môže popustiť uzdu kreativite. Piemont je Cuneo so svojimi horami, ozvena jej koreňov. Sicília je jej duchovná vlasť. Bolo to v sicílskom Palerme, kde sa stretla s Opus Dei...
„Opus Dei som spoznala vďaka niektorým drahým sicílskym priateľom. Preto sa táto nová cesta rodí práve z priateľstva: priateľstvo s ľuďmi, ktorí stretli Ježiša a nemôžu robiť nič iné, len zdieľať svoju radosť z toho, že patria k Dielo. Majú Cestu ako dar. Čítala som ju a zdalo sa mi to ako silná kniha ako Nasledovanie Krista, no určená pre dnešných mužov a ženy.“ Podnety na zamyslenie, ktoré našla pri čítaní Cesty, priniesli ovocie: Maria Paola začala navštevovať centrum Opus Dei v Turíne.
Ako štetec v rukách umelca
„Vďaka tomu, že som spoznala Dielo, a potom som začala navštevovať jeho formačné aktivity, som pokročila na ceste viery. Už predtým som bola veriaca, takže to nebola žiadna radikálna zmena. Môj život sa však zmenil: uvedomila som si, aké je dôležité premeniť prácu na modlitbu. Keď sa na to pozrieme týmto pohľadom, práca má hneď iný zmysel. Väčšinu môjho života tvorí práca. Nie som vydatá a mám veľmi blízko k svojej rodine. No teraz, najmä keď pracujem s mladými ľuďmi, sa snažím vytvoriť príjemnú atmosféru, snažím sa vytvoriť rodinné prostredie.“
Po tom, ako začala navštevovať centrum Opus Dei v Turíne, požiadala Maria Paola o to, aby sa mohla stať spolupracovníčkou: „Dozrelo vo mne iné vnímanie môjho života a práce,“ hovorí režisérka. „Benediktíni hovoria Ora et labora (modli sa a pracuj). Spisy svätého Josemaríu mi umožnili lepšie pochopiť tento program kresťanského života: nejde o dve rôzne veci, ale o modlenie sa prácou. Pracovný život sa stáva rozjímavou činnosťou. Toto všetko ma fascinovalo: týmto spôsobom začnete „strácať“ sami seba a dávať stále viac priestoru Bohu. A vy sa stanete tým štetcom v rukách umelca, alebo tanečníkom, ktorý sa necháva unášať. Avšak pozor: Nie sme bábky! Len necháme svoju inteligenciu a vôľu, aby sa zjednotili s Božou inteligenciou a vôľou. Ak mu necháme priestor, môže z toho vzísť niečo krásne.“
Neexistuje typický deň
„Pomáha mi byť súčasťou takej veľkej duchovnej rodiny, v ktorej sa za seba navzájom modlíme,“ hovorí Maria Paola. „Som svetobežník a pri spoznávaní nových priateľov v mestách, ktoré pracovne navštevujem, sa cítim ako doma. Aj keď už len byť kresťanom stačí na to, aby ste sa kdekoľvek cítili ako doma! Žiť ako Božie deti uprostred sveta nie je ľahké, ale ľudia, ktorí ma obklopujú, mi dávajú veľa podnetov a pomáhajú mi pestovať cnosti a duchovne rásť vo vzťahu k Bohu.“
„Môj typický deň? Taký nie je. Moje dni sa od seba veľmi líšia. Niekedy celé hodiny zostávam v izbe a zostavujem režisérske plány, idem učiť do školy a na druhý deň som v divadle. Tam zjavne nehrozí monotónnosť, no ak neobetujete Pánovi to, čo robíte, všetko sa môže stať rutinou, všetko sa môže stať buď veľmi krásnym, alebo veľmi banálnym.“