Opus Dei je osobná prelatúra Katolíckej cirkvi, ktorá pomáha obyčajným laikom nájsť svätosť uprostred ich každodenných povinností, zvlášť prostredníctvom práce. V roku 1928 ho založil dvadsaťšesťročný kňaz Josemaría Escrivá, ktorý zomrel v roku 1975 a pápežom Jánom Pavlom II. bol v roku 2002 vyhlásený za svätého.

Osobná prelatúra je cirkevnoprávna jednotka v rámci hierarchickej štruktúry Cirkvi. Na jej čele stojí prelát, ktorý sa zodpovedá Biskupskej konferencii. K prelatúre môžu patriť tak laici, ako aj kňazi. Bola ustanovená Svätou Stolicou zo špecifických pastoračných alebo organizačných dôvodov a je riadená stanovami aprobovanými Svätou Stolicou. Slovo osobná naznačuje, že je definovaná osobami, na rozdiel od diecéz alebo farností, ktoré sú definované geografickou oblasťou.

Jeden vatikánsky úradník raz povedal svätému Josemaríovi, že Opus Dei prišlo „o storočie neskôr“. Medzi nové aspekty ducha Opus Dei patrí: Aktívna snaha odpovedať na všeobecné povolanie k svätosti medzi obyčajnými laikmi; Spiritualita založená na posväcujúcej hodnote obyčajnej práce; Organizácia v Cirkvi, ktorá sa venuje týmto ideálom a združuje mužov i ženy, ženatých, slobodných i ovdovelých, kňazov i laikov nezávisle od veku, farby pleti a sociálneho postavenia, ktorí sa všetci snažia riadiť rovnakým duchom; Rozšírenie tohto ideálu v Európe, Amerike, Ázii a Afrike za relatívne krátku dobu od založenia; Rešpektovanie nezávislosti laikov v prostredí, kde žijú, kde nie sú ako nejaký druh klerikálnych agentov, ale ako plnohodnotní členovia Cirkvi, ktorí odpovedajú na povolanie obsiahnuté v krste. Vo svetských záležitostiach jednajú s plnou osobnou slobodou a zodpovednosťou, snažia sa uplatňovať svoje intelektuálne a manuálne schopnosti v umení, vede, pri štúdiu alebo vo svojej profesii, v práci a ostatných úlohách a povinnostiach spoločnosti; Keď bolo Dielo založené, mnoho aspektov ducha Opus Dei bolo označovaných za revolučné, napriek tomu, že vychádzali z evanjelia, niektorí ich dokonca nazývali herézami: body ako radikálna vízia úlohy laikov v Cirkvi a vo svete, úloha žien, pohľad na manželstvo ako cestu k svätosti, myšlienka, že človek sa môže stať svätým vo svete uprostred radostí a starostí každodenného života. Mnoho z týchto bodov sa neskôr stalo oficiálnym učením Cirkvi, hlavne počas Druhého Vatikánskeho koncilu.

Áno. V podstate väčšina členov žije v manželstve. Niektorí zostávajú slobodní a z nich len malá časť sú kňazi (menej než 2% všetkých členov).

Nie. Členstvo v Opus Dei je otvorené pre každého, nezávisle od nadania, schopností a spoločenského postavenia. Je to Boh, ktorý dáva povolanie a v praxi nájdeme medzi členmi všetky typy ľudí. Keď už Opus Dei dlhodobo pôsobí v určitej krajine, tak prierez jeho členstva kopíruje sociálnu štruktúru danej krajiny. Základným princípom je podpora všeobecného povolania k svätosti, čo znamená, že každý človek je povolaný Bohom stať sa svätým, nezávisle od hodnoty, ktorú spoločnosť pripisuje jeho zamestnaniu alebo spoločenskému postaveniu. Samozrejme, že apoštolská činnosť Opus Dei (školy, nemocnice a iné sociálne projekty) je v plnom rozsahu otvorená každému bez rozdielu rasy, národnosti, náboženstva alebo sociálneho postavenia.

V Opus Dei nie sú sľuby. Členovia skladajú svoje záväzky k Opus Dei len na svoju kresťanskú česť. Zaväzujú sa hľadať svätosť a pomáhať v tom aj ostatným podľa ducha Opus Dei, čo znamená hlavne prostredníctvom svojej každodennej práce a plnením si kresťanských povinností.

Vzťah laikov Opus Dei k miestnemu farárovi, biskupovi a k pápežovi je úplne rovnaký ako u ostatných katolíkov. Sú viazaní diecéznymi pravidlami, nasledujú vedenie biskupa a v rámci svojich možností sa plne zúčastňujú života farnosti. Ich záväzky voči Opus Dei sú doplňujúce a začínajú v oblastiach, kam autorita biskupa nezasahuje (napríklad duchovný rozvoj, apoštolské apoštolát), v ktorých sú veriaci úplne slobodní a kde sa usilujú o svätosť tým spôsobom, ktorý si zvolili.

Pomáha obyčajným ľuďom žiť svoje kresťanské povolanie v ich každodenných úlohách. Poskytuje im duchovnú pomoc a formáciu, ktorú k tomu potrebujú. Šíri zásadnú myšlienku univerzálneho povolania k svätosti – teda fakt, že každý človek je Bohom povolaný, aby sa stal svätým – hlavne cez svoju každodennú prácu a bežné povinnosti. Tento cieľ sledujú duchovné cvičenia, ranné a večerné rekolekcie, kurzy filozofie a teológie, osobné duchovné vedenie pre členov i pre všetkých ostatných, ktorí chcú tieto duchovné služby využívať. Hlavnou apoštolskou prácou Opus Dei je starať sa o svojich členov ako o slobodných ľudí, ktorí vo svojich osobných aktivitách jednajú z vlastnej iniciatívy a na vlastnú zodpovednosť. Existujú aj korporatívne diela, v ktorých má Opus Dei na starosti duchovné a doktrinálne aspekty. Sú to väčšinou neziskové organizácie, ktoré poskytujú vzdelanie, charitatívne alebo podobné služby, ako napríklad konferenčné centrá, školy a univerzity, študentské internáty, detské kluby a zdravotnícke kliniky.

Väčšina z nich sa venuje svojej profesionálnej práci, žijú vo svojich rodinách rovnakým spoločenským životom ako ostatní a robia presne to, čo by robili, keby neboli členmi Opus Dei. Spiritualita Opus Dei ich pobáda, aby tieto každodenné úlohy prinášali Bohu, slúžili lepšie svojej rodine, priateľom a spoločnosti. Touto cestou sa cvičia v kresťanských cnostiach a prostredníctvom svojej práce a ostatných každodenných aktivít podporujú ostatných, aby robili to isté. Aby to všetko mohli uskutočňovať, snažia sa často prijímať sviatosti, taktiež majú vyhradený určitý čas na každodennú osobnú modlitbu, duchovné čítanie a iné úkony zbožnosti. Cvičia sa v kresťanskej sebakontrole, zvlášť v malých veciach – v práci, v rodinnom živote tým, že dávajú prednosť ostatným, že sa sústredia na maličkosti a tak ďalej. Každý rok sa zúčastňujú duchovných cvičení a kurzov o viere a rôznych aspektoch vnútorného života.

Členovia sú aktívni v akejkoľvek čestnej činnosti. Ako všetci kresťania a všetci dobrí občania prejavujú členovia Opus Dei aktívny záujem o spoločné dobro, i keď väčšina z nich nie je profesionálne politicky aktívna. Ako laici sú povolaní k tomu, aby svoje svetské aktivity dávali do súladu s prirodzeným morálnym zákonom. Tí, ktorí sa stali aktívnymi politikmi, tak konajú bez toho, aby tým reprezentovali Opus Dei, s vlastnou slobodou a osobnou zodpovednosťou. Riadia sa svojím vnútorným presvedčením a sami zodpovedajú za svoje rozhodnutia tak ako ktokoľvek iný. Opus Dei nemá žiadny záujem na politickej činnosti svojich členov a nenesie za ňu žiadnu zodpovednosť.

Nie. Úloha Opus Dei a jeho záujmy sa týkajú výlučne duchovnej a apoštolskej oblasti. V žiadnej otázke, v ktorej Cirkev nedefinuje jasnú pozíciu (napríklad vo veľkej väčšine politických, sociálnych a ekonomických otázok), členovia Opus Dei jednajú ako ostatní katolícki občania. Uskutočňujú vlastné plány v tom, čo sa im zdá najlepšie, s úplnou slobodou a nezávislosťou. Opus Dei do toho nemôže zasahovať a ani nezasahuje.

Nie je. Akýkoľvek druh utajovania je v štatútoch, ktorými sa Opus Dei riadi, vyslovene zakázaný. V skutočnosti kolegovia, priatelia a známi členov vedia o ich členstve, pretože im to sami povedia, zvlášť keď žijú svoju vieru. Ale členovia nemajú záujem, aby bolo ich členstvo zverejňované, pretože osobné úsilia laikov o svätosť v Opus Dei je niečo osobné, je to súčasť ich osobného života.

Opus Dei prijíma veľa pozitívnych reakcií zvnútra i zvonka Katolíckej cirkvi. Stále je to však relatívne nová inštitúcia a ako iné nové organizácie, Opus Dei je tiež občas nepochopené. Dôvodom tejto kritiky býva veľká vernosť pápežovi, biskupom a katolíckej viere. Inokedy je zdrojom nedorozumenia, naozajstného alebo len domnelého, nepochopenie základných charakteristík Opus Dei, ako sú: skutočnosť, že vo svojich spoločenských, rodinných, ekonomických a profesionálnych otázkach jednajú členovia podľa svojho osobného presvedčenia s úplnou slobodou a osobnou zodpovednosťou; rozdiel medzi tajomstvom a súkromím, čo sú dve úplne odlišné veci; svetské a laické podmienky členov (na rozdiel od kanonického stavu zasväteného života a jeho aspektov). Ten, kto sa vyzná v histórii, sa nebude čudovať, keď objaví dohady ohľadom novej inštitúcie v Cirkvi. Ježiš Kristus často nabádal svojich učeníkov, aby boli na takú kritiku pripravení.