A keď na nás násilne doľahne silné pokušenie malomyseľnosti, odporu, zápasov, protivenstva, ďalšej noci duše, vkladá nám žalmista do úst a do pamäte tieto slová: ... „budem pri ňom v súžení...“ „Čo je môj kríž oproti tvojmu, Ježišu, čo sú proti tvojim ranám moje škrabance?! Čo je v porovnaní s tvojou nesmiernou, čistou a nekonečnou láskou toto nepatrné bremeno, ktoré si mi naložil na plecia? A vaše i moja duša sa naplnia posvätnou dychtivosťou svojimi skutkami mu vyznať, že som ochorela od lásky!“

Zrodí sa v nás smäd po Bohu, túžba pochopiť jeho slzy, vidieť jeho úsmev, jeho tvár... myslím, že najlepší spôsob, ako to vyjadriť, je slovami Písma: „Ako jeleň dychtí za vodou z prameňa, tak moja duša, Bože, túži za tebou.“ „Duša postupuje vpred ponorená v Bohu, je mu podobná a človek je ako smädný pútnik, ktorý otvára ústa nad prameňom.“

Keď sa takto úplne odovzdáme, vzplanie v nás apoštolská horlivosť a každým dňom bude vzrastať, prenášajúc sa aj na ostatných ľudí, lebo dobro sa potrebuje šíriť. Nie je možné, aj napriek našej úbohosti, byť v takej blízkosti Boha a nezapáliť sa túžbou rozsievať po celom svete radosť a pokoj, zalievať všetko vykupiteľskou vodou, ktorá vyšla z Kristovho boku a z lásky robiť každú prácu od začiatku až do konca.

Hovoril som vám o bolesti, o utrpení, o slzách. Nebudem si však protirečiť, ak poviem, že pre učeníka, ktorý s láskou hľadá svojho Majstra, majú zármutok, trápenie a bolesť inú príchuť: zmiznú totiž, ako náhle naozaj prijmeme Božiu vôľu, ak plníme jeho plány ako verné deti, hoci máme nervy napnuté na prasknutie a utrpenie sa zdá byť neznesiteľným. (Boží priatelia, 310-311)