Už od mladosti vynikal svojou usilovnosťou a vážnosťou vo svojich záväzkoch. Jeden z jeho spolužiakov na Inštitúte v Logroño bol sv. Josemaría Escrivá, čo sa ukázalo byť rozhodujúcim faktorom v jeho živote.
V roku 1927 ukončil v Madride inžinierske štúdium. Pre spolužiakov bol ríkladom svojou usilovnosťou v štúdiu a duchom služby. Tieto jeho vlastnosti sa stávali ešte zjavnejšími počas rokov odbornej praxe. V čase spoločenských a ideologických konfliktov v Španielsku bol Isidoro pre svoju odbornú spôsobilosť a svojho ducha obety hlboko rešpektovaný jednak svojimi kolegami v zamestnaní a taktiež robotníkmi v železničnej spoločnosti, kde pracoval.
Z túžby zapáčiť sa Bohu a z túžby priviesť čo najviac duší bližšie k Nemu venoval svoj čas a úsilie vyučovaniu, zapájal sa do profesijných združení a do sociálnych iniciatív v chudobných štvrtiach.
Dňa 24. augusta 1930 požiadal o prijatie do Opus Dei. Bol jedným z prvých členov a vždy bol príkladným vo vernosti Božiemu volaniu uprostred sveta.
Medzi rokmi 1936 a 1939, počas náboženského prenasledovania a následnej občianskej vojny v Španielsku, prejavoval hrdinskú odvahu. Bez ohľadu na nebezpečenstvo, ktoré mu hrozilo, keďže bol známy ako oddaný katolík, využíval ako občan Argentíny svoju slobodu pohybu, aby poskytoval duchovnú a materiálnu pomoc mnohým ľuďom, vrátane členov Opus Dei, ktorí boli ukrytí v rôznych častiach Madridu alebo boli väznení.
Na začiatku štyridsiatych rokov začal prvýkrát pociťovať príznaky choroby, ktorá viedla k jeho úmrtiu: malígneho lymfogranulómu. Jeho spojenie s naším Pánom rástlo deň čo deň počas jeho dlhodobého utrpenia. Lekári a zdravotné sestry, ktorí ho liečili, žasli nad duchovnou radosťou, s ktorou znášal stavy akútnej bolesti. Zomrel 15. júla 1943 po tom, ako prijal sviatosť pomazania chorých od zakladateľa Opus Dei.
Jeho život ukazuje, akým spôsobom sa žije duch Opus Dei: hľadanie svätosti v bežnom živote kresťana uprostred sveta, osvetľovanie všetkých oblastí ľudského života svetlom viery a lásky. Povesť o jeho svätosti sa po jeho smrti rýchlo rozšírila a kanonizačný proces bol otvorený v roku 1948 v Madride. Proces sa začal v roku 1964 v Montreale kvôli preskúmaniu zázračného uzdravenia na jeho príhovor.
Informatívna fáza procesu o Isidorovi Zorzanovi prebiehala v Madride medzi rokmi 1948 a 1961. Celkovo svedčilo 71 svedkov, vrátane sv. Josemaríu Escrivá. Neskôr blahoslavený Pavol VI. a svätý Ján Pavol II. modifikovali normy pre kauzy kanonizácie. V dôsledku toho sa uskutočnil ďalší proces v Isidorovej kauze v rokoch 1993 až 1994. Kongregácia pre kauzy svätých vydala dekrét o platnosti oboch procesov, informatívneho aj následného z roku 1994.
25. marca 2006 bolo Kongregácii pre kauzu svätých predložené ,,positio“ o živote a cnostiach služobníka Božieho. 17. novembra 2015 mimoriadne stretnutie teologických konzultorov vydalo pozitívnej stanovisko k otázke uplatňovania hrdinských cností Isidorom Zorzanom. 13. decembra 2016 riadne zasadnutie kardinálov a biskupov schválilo toto stanovisko.
21. decembra 2016 pápež František obdržal od kardinála Angela Amata, prefekta Kongregácie pre kauzy svätých, podrobnú správu o jednotlivých fázach tejto kauzy. Svätý Otec ratifikoval stanovisko Kongregácie a autorizoval zverejnenie dekrétu, ktorým sa služobník Boží Isidoro Zorzano vyhlasuje za ctihodného.