Alžbeta, ktorú považovali za neplodnú, sa stane matkou. Mária sa to dozvedá prostredníctvom Bohom zoslaného archanjela Gabriela. „V tých dňoch sa Mária vydala na cestu a ponáhľala sa do istého judejského mesta v hornatom kraji“ (Lk 1,39). Mária sa nepozastavuje nad touto neobyčajnou udalosťou ani sa nevydáva na cestu, aby si overila, čo jej zvestoval anjel. Pokorná a naplnená láskou, ktorá ju núti zaujímať sa viac o svoju staršiu sesternicu ako o seba, ide k Alžbete. V nebeskom posolstve Mária rozpozná tajomstvo vzťahu medzi Alžbetiným synom a Synom Božím, ktorého nosí vo svojom lone.
Cesta z Nazareta do malého mestečka Ain Karin v judejských horách, ktoré tradícia označuje ako bydlisko Zachariáša a Alžbety, je dlhá skoro štyridsať kilometrov. Máriin presun pravdepodobne zabezpečoval Jozef. Snažil sa nájsť karavánu, v ktorej by Mária mohla bezpečne cestovať, a možno ju aj on sám sprevádzal aspoň po Jeruzalem. Niektorí bádatelia sa domnievajú, že s ňou putoval dokonca až do mestečka Ain Karin, ktoré je od hlavného mesta vzdialené viac ako sedem kilometrov. Potom sa pre prácu musel hneď vrátiť do Nazareta.
Mária „vošla do Zachariášovho domu a pozdravila Alžbetu“ (Lk 1,40). Traduje sa, že k stretnutiu sesterníc nedošlo v samotnom meste, ale vo vidieckom sídle, kde sa podľa Svätého písma Alžbeta skrývala päť mesiacov (porov. Lk 1,24). Alžbeta sa tak mienila vyhnúť zvedavým očiam susedov a príbuzných a tiež pozdvihnúť svoju dušu k vďakyvzdaniu dobrotivému Bohu.
Obyčajne sa zdraví človek, ktorý prichádza unavený cestou, ale tentokrát je to Mária, ktorá zdraví Alžbetu. Objíme ju, zablahoželá a sľúbi jej, že bude po jej boku. S ňou vstúpila do tohto domu milosť Pána, pretože Boh ju učinil svojou prostredníčkou. Jej príchod spôsobil duchovnú revolúciu. Ako hovorí svätý Lukáš: „Len čo Alžbeta začula Máriin pozdrav, dieťa v jej lone sa zachvelo a Alžbetu naplnil Duch Svätý“ (Lk 1,41).
Mária so sebou priniesla tri dobrodenia (pozri Lk 1,42-45). V prvom rade naplnila tento dom slávou: „Čím som si zaslúžila, že matka môjho Pána prichádza ku mne?“ Ak návšteva nejakej osobnosti je poctou tomu, kto ju hostí, akú poctu má ten, kto prijme jednorodeného Syna, ktorý sa stal človekom v lone Panny Márie? Ešte nenarodený Ján Krstiteľ sa okamžite pohol v Alžbetinom lone a radostne zajasal. Bol posvätený prítomnosťou Ježiša Krista. Alžbeta, osvietená Božím Duchom, zvolala prorockým hlasom: „Lebo len čo zaznel tvoj pozdrav v mojich ušiach, radosťou sa zachvelo dieťa v mojom lone. A blahoslavená je tá, ktorá uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán.“
V Magnifikate, piesni zloženej Pannou Máriou a inšpirovanej Duchom Svätým, sa slovami Starého zákona zrkadlí Máriina duša. Je to spev o Božom milosrdenstve, o jeho veľkosti a všemohúcnosti, no prejavuje sa v ňom aj pokora Panny Márie. Bez toho, aby som ja čokoľvek učinila, hovorí Mária, Pán chcel, aby sa vo mne splnilo to, čo oznámil našim predkom, Abrahámovi a jeho potomkom naveky. Velebí moja duša Pána, no nie preto, že by moja duša bola výnimočná, ale preto, že ju Pán takú učinil.
Mária je pokorná služobnica Pána a ľudí. Zostáva tri mesiace s Alžbetou, kým sa nenarodí Ján. Svojou prítomnosťou naplní milosťou aj Zachariáša, ktorý rozviazanými ústami a jazykom prednesie tento chválospev: „Nech je zvelebený Pán, Boh Izraela, lebo navštívil a vykúpil svoj ľud (Lk 1,68).
J. A. Loarte