Dejiny človeka na zemi sú dejinami Božieho milosrdenstva. On „si nás ešte pred stvorením sveta vyvolil, aby sme boli pred jeho tvárou svätí a nepoškvrnení v láske“ (Ef 1, 4). Ale na popud diabla sa Adam a Eva postavili proti Božiemu plánu, keď im otec lži našepkal: „Budete ako Boh poznať dobro i zlo“ (Gn 3, 5) a oni ho počúvli. Ničím nechceli byť zaviazaní Božej láske. Snažili sa svojimi vlastnými silami dosiahnuť šťastie, ku ktorému boli iba povolaní.
Ale Boh sa ľudstvu neotočil chrbtom. Od večnosti, vo svojej nekonečnej múdrosti a láske a predvídajúc zneužitie slobody ľuďmi, sa rozhodol, že bude jedným z nás – cez vtelené Slovo, druhú osobu Svätej Trojice. Preto sa obrátil na satana, ktorý v podobe hada zviedol Adama a Evu, a pohrozil mu: „Nepriateľstvo ustanovujem medzi tebou a ženou, medzi tvojím potomstvom a jej potomstvom“ (Gn 3, 15). Je to prvá správa o vykúpení, v ktorej sa vynára postava Ženy, dcéry Evy, ktorá bude Matkou Vykupiteľa, a ktorá s jeho pomocou rozdrví hlavu pekelného hada. Hneď pri prvotnom hriechu svitlo svetlo nádeje ľudskému rodu.
Začali sa plniť slová, napísané veľa storočí predtým, než Panna prišla na svet, ktoré liturgia vkladá do úst Márii z Nazareta: „Pán vládol nado mnou od počiatku svojich ciest, prv ako stvoril od pradávna čokoľvek. Od večnosti som ustanovená, od počiatku, prv ako povstal svet. Nebolo ešte morských priehlbní, keď som sa ja už zrodila, nebolo ešte žriediel obťažených vodami. Prv ako sa vrchy vhrúžili, pred pahorkami som sa zrodila, prv ako nivy urobil a planiny a prvé hrudy na zemekruhu.“ (Pr 8, 22-26)
Vykúpenie sveta začalo už na počiatku. Neskôr proroci, inšpirovaní Duchom Svätým, postupne odhaľovali jednotlivé črty tejto Adamovej dcéry, ktorú Boh – v očakávaní zásluh Krista, Vykupiteľa celého ľudského rodu – uchráni od prvotného hriechu aj od všetkých osobných hriechov a naplní ju milosťou, aby sa stala dôstojnou Matkou vteleného Slova.
Ona je žena, ktorá „počne a porodí syna a dá mu meno Emanuel“ (Iz 7, 14). Jej predobrazom bola Judita, hrdinka židovského národa, ktorá dosiahla víťazstvo nad mocným nepriateľom, lebo k Márii smeruje táto chvála: „Ty si sláva Jeruzalema, ty si veľká radosť Izraela, ty si česť nášho rodu! (...) Buď požehnaná, žena, od všemohúceho Boha naveky.“ (Jud 15, 9-10)
Kresťania, unesení Máriinou krásou, ju chvália všetkými možnými spôsobmi, ktoré cirkev zachytáva v liturgii: brána do neba, zatvorená záhrada, zapečatená studienka, ľalia medzi tŕním, víťazná veža nad pekelným drakom, slastný raj vysadený Bohom, hviezda morská, Matka najčistejšia...“
J.A. Loarte
Hlas Magistéria
Nevýslovný Boh si už od prvopočiatku a pred všetkými vekmi vyvolil a určil pre svojho jednorodeného Syna Matku, z ktorej si mal jednorodený Boží Syn na seba vziať ľudské telo a v blaženej plnosti času sa narodiť. Boh jej preukázal takú nesmiernu lásku ako žiadnemu inému svojmu stvoreniu. V nej našla jeho vôľa zvláštne zaľúbenie. Preto ju tak podivuhodne štedro obdaril – viac ako všetkých anjelov a svätých – všetkými možnými nebeskými darmi pochádzajúcimi z pokladnice jeho božstva. A tak ona, vždy úplne oslobodená od akejkoľvek poškvrny hriechu, celá krásna a dokonalá, má v sebe takú plnosť nevinnosti a svätosti, akú po Bohu nemá nik a nikto okrem Boha si to ani nedokáže predstaviť.
Bolo bezpochyby vhodné, aby taká ctihodná Matka žiarila vždy jasom dokonalej svätosti, aby bola úplne nedotknutá poškvrnou dedičného hriechu a aby priniesla dokonalé víťazstvo nad hadom. Boh Otec sa predsa rozhodol dať jej svojho jediného Syna, ktorého plodí zo svojho srdca ako seberovného a ktorého miluje ako seba, a to takým spôsobom, aby jeden a ten istý Boží Syn bol podľa prirodzenosti zároveň Synom Boha Otca i Panny, ktorú si sám Syn vyvolil za svoju pravú telesnú Matku a v ktorej chcel Duch Svätý spôsobiť, aby v nej bol počatý a narodil sa z nej ten, z ktorého on sám vychádza.
Cirkevným otcom ani autorom neuniklo, že archanjel Gabriel, ktorý Najsvätejšej Panne priniesol zvesť o jej zvrchovanej dôstojnosti Bohorodičky ju podľa Božieho nariadenia oslovil „milosti plná“, a preto učili, že tento zvláštny a slávnostný pozdrav, ktorý dovtedy nebol nikdy použitý, ukazoval na to, že Matka Božia je nositeľkou všetkých Božích milostí a že je ozdobená všetkými charizmami Ducha Svätého.
Zo všetkých týchto výkladov jasne vyplýva spoločné presvedčenie otcov: Slávna Panna, ktorej veľké veci vykonal ten, ktorý je mocný (Lk 1,49), je prežiarená takou hojnosťou nebeských darov, takou plnosťou milostí a takou nevinnosťou, že je nevýslovným Božím divom, ba čo viac, vyvrcholením všetkých Božích zázrakov, a preto je dôstojnou Matkou Božou. Je teda k Bohu najbližšie, ako je to len pre stvorenie možné, a vo svojej sláve je nadradená všetkým ľuďom aj anjelom.
A preto z úcty k svätej a nerozlučiteľnej Trojici, na oslavu Panny a Bohorodičky, na povýšenie katolíckej viery a upevnenie kresťanského náboženstva, z autority nášho Pána Ježiša Krista, svätých apoštolov Petra a Pavla i našej vlastnej vyhlasujeme, prehlasujeme a definujeme: Doktrína, podľa ktorej Najsvätejšia Panna Mária v prvom okamihu svojho počatia, vďaka zvláštnej milosti a výsade zo strany všemohúceho Boha, s ohľadom na zásluhy Ježiša Krista, Spasiteľa ľudského rodu, bola uchránená od akejkoľvek poškvrny dedičného hriechu, je zjavená Bohom, a preto jej musia všetci veriaci pevne a trvale veriť.
Blahoslavený Pius IX. (Bula Ineffabilis Deus, 8.12.1854, vyhlásenie dogmy o Nepoškvrnenom Počatí Panny Márie)
Hlas svätcov
Stojíme pred tajomstvom lásky. Ľudský rozum ho nie je schopný obsiahnuť. Iba viera dokáže popísať, ako mohlo byť jedno stvorenie pozdvihnuté k takej veľkej dôstojnosti, že sa stalo láskyplným stredom potešenia Najsvätejšej Trojice. Vieme, že je to božské tajomstvo. No keďže ide o Našu Matku, cítime, že dokážeme pochopiť viac — ak sa to tak dá povedať —, než o iných pravdách našej viery.
Teológovia často prichádzali s podobným argumentom, v snahe aspoň trochu objasniť zmysel tej hojnosti milostí, do ktorých bola Mária odetá, a ktoré vrcholia v nanebovzatí. Hovoria: Patrilo sa tak, Boh tak mohol urobiť, a tak to aj urobil (Porov. bl. Ján Duns Scotus, In III Sententiarum, dist. III, q. l). To je to najlepšie vysvetlenie, prečo Pán poskytol svojej Matke od samotnej chvíle jej Nepoškvrneného počatia všetky privilégiá. Bola vyňatá spod moci satana; je celá krásna — tota pulchra! — čistá a nepoškvrnená na duši i na tele.
Svätý Josemaría (Ísť s Kristom, 171)
Ako sa len ľuďom páči, keď im niekto pripomenie ich príbuzenstvo s významnými osobnosťami v literatúre, politike... v armáde alebo v Cirkvi!
Spievaj Nepoškvrnenej Panne Márii a pripomínaj jej: Zdravas', Mária, dcéra Boha Otca; Zdravas', Mária, Matka Boha Syna; Zdravas', Mária, nevesta Boha Ducha Svätého... Väčší než ty je len Boh!
Svätý Josemaría (Cesta, 496)
Možno si niekto z vás teraz pomyslí, že bežný deň, obvyklé príchody a odchody nášho života nám veľmi nepomôžu udržať si srdce v blízkosti stvorenia takého čistého, akým je Panna Mária. Bol by som rád, keby ste sa trochu zamysleli. Čo je tým, čo vždy neprestajne hľadáme, hoc aj nevedomky, vo všetkom, čo konáme? Keď nás vedie láska k Bohu a pracujeme so správnym úmyslom, hľadáme to, čo je dobré, to, čo je čisté, to, čo prináša pokoj svedomiu a šťastie srdcu. Že sa pritom dopúšťame chýb? Iste, no uznať tieto chyby znamená s väčšou jasnosťou vidieť, že naším cieľom je nepominuteľné, hlboké a pokojné ľudské i nadprirodzené šťastie.
Jeden človek už tu na zemi toto šťastie dosiahol: naša Najsvätejšia Matka, Mária, ktorá je majstrovským Božím dielom. Žije a ochraňuje nás, je s Otcom, Synom a Duchom Svätým, so svojím telom i dušou. Tá istá, ktorá sa narodila v Palestíne, ktorá sa od detstva odovzdala Pánovi, ktorá prijala posolstvo od archanjela Gabriela a porodila nášho Spasiteľa, tá istá, ktorá pri ňom stála pod krížom.
V nej sú naplno uskutočnené všetky ideály. Nesmieme sa však domnievať, že jej veľkosť a vznešenosť ju robia pre nás nedosiahnuteľnou a vzdialenou. Ona je plná milosti, všetkej dokonalosti a je Matkou. Svojou mocou nám od Boha vymôže všetko, o čo ju budeme žiadať; ako matka nám to predsa túži dať. A tiež ako matka rozumie našim slabostiam a má pre ne pochopenie, povzbudzuje nás a ospravedlňuje, uľahčuje nám cestu a vždy má po ruke liek, hoci by sa zdalo, že nám už nič nepomôže.
Svätý Josemaría (Boží priatelia, 292)