Milovaní, nech Boh chráni moje dcéry a mojich synov!

Aj naďalej sa spolu modlime – ako sme to urobili na svätej omši 26. júna, ktorá sa vysielala cez webovú stránku – za ľudí, čo nás navždy opustili následkom pandémie, ktorá je v mnohých krajinách ešte stále pri sile. Myslime v modlitbe, a ak je to možné, aj v našich aktivitách, na tých, čo trpia následkami pandémie či už na osobnej, rodinnej, zdravotnej alebo ekonomickej úrovni. Vďaka všetkému tomuto si uvedomujeme prirodzenú ľudskú zraniteľnosť a neistotu, ktorú vyvoláva dôvera iba vo vlastné sily. Tieto okolnosti nás priviedli k tomu, aby sme s úplným odovzdaním upreli náš pohľad na Boha a na tých, čo sú po našom boku, s vedomím, že spoločnosť našich blízkych nám môže dať tú pravú útechu.

Chcel by som, aby sme na týchto pár riadkoch uvažovali aj o inom druhu zraniteľnosti, ktorá sa určitým spôsobom týka všetkých. Mám na mysli osobnú slabosť, ktorú niekedy zažívame v porovnaní s úžasným ideálom, ktorý ponúka kresťanská viera a duch Diela. Tento nepomer medzi ideálom a realitou nášho vlastného života nás však nemôže priviesť k malomyseľnosti či sklamaniu.

Môže nám pomôcť myslieť na to, že Kristus nepovolal svojich učeníkov preto, že by boli lepší ako ostatní. Povolal ich, aj keď poznal ich slabosti, hlbiny ich srdca a minulosť, rovnako ako aj v našom prípade. Takto ale mohol počítať aj s dobrými vlastnosťami, ktoré apoštoli mali. Ježiš vedel, že ak budú ochotní každý deň opäť bojovať, nebude im na ich ceste chýbať sila Ducha Svätého. Dcéry a synovia moji, aj keď sa niekedy cítime veľmi slabo, môžeme pravdivo povedať: „Dominu illuminatio mea et salus mea, quem timebo? – Pán je moje svetlo a moja spása, koho sa mám báť?“ (Ž 27,1)

S láskou Vás žehná

Váš Otec

Pamplona, 20. júla 2020