Krátko po tom, čo don Fernando prišiel, strávil dlhú chvíľu v modlitbe pred vystavenou sviatosťou oltárnou v kaplnke Panny Márie Guadalupskej, spolu s veľkou skupinou mladých. V ten istý deň poobede mal stretnutie s priateľmi a spolupracovníkmi Torreciudad, ktorých povzbudil „vzdávať vďaky Bohu za možnosť pomôcť.“

Spolupracovať s Torreciudad

Don Fernando Ocáriz zároveň vyjadril zamestnancom sanktuária, vedúcim patronátu, a spolupracovníkom vďaku za „spoluprácu a spoluúčasť na apoštolskej práci, ktorá sa na tomto mieste deje, s rovnakým radostným duchom aký som zažil na mojej nedávnej ceste po Spojených štátoch a Kanade.“

Santiago, architekt zo skupiny, ktorá celé sanktuárium medzi rokmi 1970 až 1975 postavili, sa spýtal preláta otázku súvisiacu s rastom Torreciudad. Santiago povedal, že v začiatkoch „videl veľa lásky k Bohu, ekonomické ťažkosti a ľudské nadšenie“ a spomenul, že svätý Josemária hovorieval, že Boh bude milosrdný k tým, ktorí vkladajú lásku do vecí súvisiacich s liturgiou.

Prelát pripomenul, že „jedinou zbraňou účinnou na všetko je modlitba“ a povzbudil Santiaga „premeniť prácu na modlitbu tým, že ju obetuje Bohu,“ čo je absolútne kompatibilné s potrebou byť sústredený pri práci. „Na prvom mieste je základná modlitba, ktorou je Eucharistia, keďže všetka sila vychádza z Kristovho Kríža, ktorý sa sviatostne sprítomňuje pri svätej omši: tam je Vykúpenie. Je pekné myslieť vždy pri účasti na svätej omši na to, že tam sa uskutočňuje vykúpenie celého sveta.“

Don Fernando dodal, že „vykúpenie neustále pracuje. My sami, čo sme úbohí, sa snažíme ísť dopredu, ale nie našimi vlastnými silami ale silou, ktorá nám prichádza od Ježiša Krista v Eucharistii a v modlitbe. Tam je všetko.“

V týchto mesiacoch v Torreciudad pracujú na získavaní fondov na financovanie ambiciózneho plánu rekonštrukcie. Práve pri tom sa zastavil Jaume, ktorý spolupracuje s patronátom. Donovi Fernandovi porozprával, že má to šťastie pracovať pre sanktuárium a povedal, že prosiť o peniaze pre našu Matku, „je požehnanie,“ a že „aj keď je to niekedy nepríjemné, vždy to stojí za to.“ Prelát ho povzbudil zamyslieť sa nad tým, že „keď prosíme, robíme druhým láskavosť“, a nech to s humorom povie aj možnému prispievateľovi, lebo je to pravda.

Modlitba za Svätého Otca a Cirkev

Prvý deň ukončil prelát stretnutím so skupinou kňazov. Don Fernando im porozprával zážitky z jeho cesty do Spojených Štátov a Kanady, zo svojich stretnutí s množstvom rodín a biskupmi v mestách, ktoré navštívil. V tejto súvislosti povzbudil prítomných, aby sa „veľmi modlili za Cirkev a Svätého Otca,“ vždy s radosťou a nádejou.

Otec Viktor, farár v meste Santiago de Compostela, mu porozprával, že práve oslávil 59. výročie jeho vysviacky, kým otec Isaac mu zasa povedal, že od tej jeho prešlo iba niekoľko mesiacov. Zároveň mu sprostredkoval prosbu o modlitby od jeho kamaráta Álvara, ktorý by mohol ísť do seminára. Otec Onofre, ktorý má 28 rokov mu porozprával, že bol tiež vysvätený iba pred pár mesiacmi a len nedávno mu bola pridelená farnosť. Nakoniec prelát na kolenách prijal požehnanie od všetkých kňazov.

Stretnutia s mladými

Protagonistami nasledujúcich dvoch stretnutí, na ktorých sa zúčastnilo viac ako tisíc mladých boli študenti. Niektorí sa dona Fernanda pýtali na veci súvisiace s apoštolskou exhortáciou Christus Vivit, ktorú nedávno publikoval Svätý Otec František.Svätý Otec, jeho osoba a úmysly boli neustále témou preláta, ktorý prosil o modlitby za Františka a obetu práce každého účastníka za jeho osobu. Tiež mladých povzbudil „ísť proti prúdu“ a pozerať sa na boj o svätosť ako na „dar“ a nie ako na zoznam nejakých nárokov. „Každý musíme objaviť, kde je Božia láska pre nás,“ povedal. Josému Ignaciovi, ktorý sa ho spýtal na to, ako sa nenechať znechutiť vecami, ktoré nás stoja námahu, odporučil myslieť na to, že to „stojí za to: veľkorysosť k Bohu nás robí šťastnými.“

Don Fernando tiež zvýraznil, že „Boh povoláva všetkých“ a „každý sa musí pozrieť na to, ako sa v jeho prípade konkretizuje táto Božia láska.“ A to cez slobodné hľadanie povolania a prosenie o silu naozaj chcieť nasledovať Božiu vôľu, aby sme nenechali neúčinnou našu slobodu, ktorá sa prejavuje aj v schopnosti prijať záväzky.

„Ty rozhoduješ,“ povedal Miguelovi, madridskému študentovi, „musíš sa rozhodnúť ty, pretože On sa nevnucuje. Pros o svetlo a silu, aj keď vždy budeš mať pri rozhodovaní o tvojej životnej ceste istú mieru neistoty. Pýtaj sa v modlitbe, pros o radu.“

Danna, kolumbijská študentka psychológie sa preláta tiež spýtala na rozpoznávanie povolania: „Ako môžem vedieť, čo odo mňa Boh chce?“. „Exhortácia,“ vysvetlil don Fernando, „hovorí veľa o tomto rozpoznávaní. Všetci máme kresťanské povolanie ale Pán nám ho neukazuje s jasnosťou hneď na začiatku, pretože chce, aby sme toto povolanie prijali s veľkou slobodou. Rozpoznávanie teda pozostáva z prosby o svetlo a silu, aby sme aj chceli. Pán počíta s tým, že toto rozpoznávanie skončíme s rozhodnutím ísť do toho,“.

Priateľstvo bez poučovania

Eliáš, stredoškolák v poslednom ročníku, sa spýtal na cieľ kresťanskej formácie, ktorú dostáva. Prelát pripomenul, že „formácia hľadá identifikáciu s Kristom, nejde o sebazdokonaľovanie,“ a trval na dôležitosti odovzdať ďalej to, čo prijímame. „Musíme hľadať dobro druhých, zaujímať sa o nich,“ poukázal.

Daniele dona Fernanda poprosila o radu, ako byť silná a dávať svedectvo kresťanského života. Prelát ju povzbudil, aby bola skutočnou priateľkou bez toho, aby druhých poučovala, tým, že bude vyžarovať veľkú radosť z osobnej skúsenosti zo života s Bohom. Niečo podobné povedal aj Domi, 15 ročnej študentke z Budapešti, ktorá sa ho spýtala, ako dosiahnuť, aby bolo v jej krajine viac klubov pre mladých, kde sa poskytuje kresťanská formácia, akým je aj Torony, do ktorého chodí ona. „Závisí to od Vás: od toho, či prijmete formáciu a či ju aj odovzdáte ďalej. Mysli na to, že to závisí od toho, či budeme ty aj ja lepší, ako hovorieval svätý Josemária.“

prelátových príhovoroch bol tiež veľmi prítomný záujem o ľudí, ktorí trpia. Zoya sa narodila v Homs v Sýrii, tam aj vyštudovala Inžinierstvo pozemných stavieb, už počas vojny. Teraz študuje v Barcelone a spýtala sa ako môže ďalej pomáhať jej krajine. Don Fernando ju povzbudil, aby sa necítila ďaleko od Sýrie, pretože svojou modlitbou a prácou môže priamo pomôcť zlepšiť situáciu: „Všetci sa za vašu krajinu modlíme, ako katolíci musíme mať univerzálneho ducha. Neprijímajte správy z iných krajín ako niečo vzdialené, čo sa vás netýka.“ Niekedy máme malé srdce a nedokážeme spolucítiť s celým svetom, nedokážeme trpieť s tými čo trpia – v Sýrii, Venezuele atď- ani sa radovať z dobrých správ od kohokoľvek.“

Osobné vzťahy a obrazovky

Álvaro, ktorý žije v Barcelone, sa dona Fernanda spýtal, ako môže správe používať internet a sociálne siete. Prelát ho povzbudil rozvinúť ich potenciál na maximum a to tak v práci ako aj pri oddychu ale „venujúc mu určené časy“ bez toho aby „ho obrazovky vzdialili od jeho kamarátov.“ Tiež odporučil žiť múdrosť a silu, aby sme dokázali žiť svätú čistotu v pozitívnom duchu „keďže sexualita je dobrá, stvorená Bohom.“

Dodal, že „nás nemôžu prekvapiť pokušenia ani nemôžeme zmalomyseľnieť po možných pádoch, pretože vždy máme sviatosť svätej spovede, aby sme mohli ďalej napredovať. Čistota nie je negácia, je to radostný postoj, do toho!“

Viaceré otázky sa týkali vnútorného života a toho ako sa modliť, ako napríklad tá Juanjova, ktorý je profesorom na škole Retamar. Don Fernando mu odporučil modliť sa s Evanjeliom, byť akoby ďalšou postavou v jednotlivých scénach, ako aj „pozerať na Kríž... počúvať.“

Iný študent sa ho opýtal ako žiť vnútornú stíšenosť medi toľkými aplikáciami ako Spotify či Netflix. Don Fernando zdôraznil potrebu „vnútorného stíšenia“, potrebu „byť v tichosti pred Svätostánkom, pozerať a kontemplovať Kríž, myslieť na to, že tam je pre mňa.“ Javierovi povedal, že „modlitba je vždy účinná a vždy prinesie plody, aj keď na prvý pohľad nevidíme výsledky. Pros o viac viery a nezabudni na Pannu Máriu, ktorá tiež musela prejsť cez momenty nejasnosti, kedy nerozumela tomu, čo sa dialo, cez momenty skľúčenosti.“