Pápežova audiencia o roku milosrdenstva (16. marca 2016)

Svätý Otec na dnešnej generálnej audiencii pokračoval v sérii katechéz s témou milosrdenstva, tentoraz o milosrdenstve a úteche. Vychádzal z úseku Knihy proroka Jeremiáša, ktorý je naplnený slovami útechy. „Dnes chceme aj my počúvať toto posolstvo útechy,“ povedal pápež František a dodal, že pre Izraelitov, ktorí trpeli vo vyhnanstve, bolo ťažké naďalej dôverovať Bohu.

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

V Knihe proroka Jeremiáša sa kapitoly 30 a 31 nazývajú „Knihou útechy“, lebo sa v nich milosrdenstvo Boha predstavuje s celou svojou schopnosťou utešovať a srdce skľúčených otvárať nádeji. Dnes chceme aj my počúvať toto posolstvo útechy.

Jeremiáš sa obracia na Izraelitov, ktorí boli deportovaní do cudzej zeme a predpovedá návrat do vlasti. Tento návrat je znamením nekonečnej lásky Boha Otca, ktorý neopúšťa svoje deti, ale sa o ne stará a zachraňuje ich. Vyhnanstvo bolo pre Izrael zdrvujúcou skúsenosťou. Viera sa zakolísala, lebo v cudzej zemi, bez chrámu, bez kultu, po tom, ako videli zničenú krajinu, bolo ťažké aj naďalej veriť v dobrotu Pána.

Prichádza mi na um blízke Albánsko a to, ako sa po mnohom prenasledovaní a ničení dokázalo postaviť v dôstojnosti a viere. Takto trpeli Izraeliti vo vyhnanstve.

Aj my niekedy môžeme žiť v istom druhu exilu, keď nás osamelosť, utrpenie či smrť pobádajú myslieť si, že sme boli Bohom opustení. Koľkokrát sme len počuli tieto slová: „Boh na mňa zabudol“ – mnohokrát osoby, ktoré trpia, sa cítia sa byť opustené. A koľkí naši bratia v tomto čase naopak prežívajú jednu skutočnú a dramatickú situáciu vyhnanstva – ďaleko od ich vlasti, s tým, že v očiach majú ešte trosky ich domov, v srdci strach a častokrát žiaľ, bolesť kvôli strate drahých osôb! V týchto prípadoch si môžeme klásť otázku: kde je Boh? Ako je možné, že toľko utrpenia môže postihnúť nevinných mužov, ženy a deti?

A keď sa snažia vstúpiť, na niektorých miestach im zatvárajú dvere. A sú tam, na hraniciach, pretože mnohé dvere a mnohé srdcia sú uzavreté. Migranti dneška trpiaci chladom, bez jedla, a nemôžu vstúpiť, necítia prijatie! Mne sa veľmi páči, keď vidím národy, vlády, ktoré otvárajú srdce a otvárajú dvere!

Prorok Jeremiáš nám dáva prvú odpoveď. Ľud vo vyhnanstve sa bude môcť vrátiť, aby uvidel svoju zem a zakúsil milosrdenstvo Pána. Je to veľké ohlasovanie útechy: Boh nie je neprítomný – ani dnes, v týchto dramatických situáciách, Boh je nablízku a koná veľké diela spásy pre tých, čo mu dôverujú. Nemôžeme upadnúť do zúfalstva, ale musíme mať aj naďalej istotu, že dobro zvíťazí nad zlom a že Pán zotrie každú slzu a oslobodí nás od každého strachu. Preto Jeremiáš prepožičiava svoj hlas slovám lásky Boha pre svoj ľud: «Láskou odvekou som ťa miloval, preto som ti zachoval priazeň. Ešte ťa zbudujem, vystavia ťa, panna, Izrael; ešte sa ozdobíš bubnami, vykročíš do tanca natešených» (31,3-4).

Pán je verný, neopúšťa, aby zanechal v skľúčenosti. Boh miluje bezhraničnou láskou, ktorú ani len hriech nedokáže zastaviť, a vďaka tomu sa srdce človeka napĺňa radosťou a útechou.

Utešujúci sen o návrate do vlasti pokračuje v slovách proroka, ktorý, obracajúc sa k tým, čo sa budú vracať do Jeruzalema, hovorí: «Prídu a zaplesajú na výšine Siona, budú sa hrnúť k darom Pánovým, k obiliu, muštu a oleju, k mláďatám oviec a statku. Ich duša bude ako zavodnená záhrada, nebudú viac mrieť túžbou» (31,12).

V radosti a vo vďačnosti sa vyhnanci navrátia na Sion, vystupujúc na svätý vrch smerom k Božiemu domu, a tak budú môcť opäť povzniesť spevy a modlitby k Pánovi, ktorý ich vyslobodil. Toto navrátenie sa do Jeruzalema a k jeho dobrám je opísané slovom, ktoré doslovne znamená „valiť sa, plynúť“. Ľud sa vníma v istom paradoxnom pohybe ako naplnená rieka, ktorá plynie smerom k výšinám Siona, vystupujúc až k vrcholu hory. Ide o smelý obraz hovoriaci o tom, až aké veľké je milosrdenstvo Pána!

Zem, ktorú ľud musel opustiť, sa stala korisťou nepriateľov a bola zdevastovaná. Teraz sa naopak vracia späť k životu a znovu prekvitá. A samotní vyhnanci budú ako zalievaná záhrada, ako plodná zem. Izrael, prinavrátený do vlasti svojím Pánom, je svedkom víťazstva života nad smrťou a požehnania nad prekliatím.

Takto je ľud upevnený a utešený Bohom. Toto slovo je dôležité: utešený! Navrátilci prijímajú život z prameňa, ktorý ich nezištne zavlažuje. V tomto momente prorok ohlasuje plnosť radosti, a v mene Boha prehlasuje: «Ich smútok zmením na radosť, poteším ich, rozveselím po žiali» (31,13).

Žalm nám hovorí, že keď sa vrátili do vlasti, ich ústa boli plné úsmevu; bola to velikánska radosť! Je to dar, ktorý chce Pán darovať aj každému z nás, prostredníctvom svojho odpustenia, ktoré obracia a zmieruje.

Prorok Jeremiáš nám ohlásil toto posolstvo, keď predstavil návrat vyhnancov ako veľký symbol útechy, aká sa dostáva srdcu, ktoré sa obracia. Pán Ježiš sám priviedol toto prorokovo posolstvo k naplneniu. Pravý a radikálny návrat z vyhnanstva a utešujúce svetlo po tme krízy viery sa uskutočňuje na Veľkú noc, v plnom a definitívnom zakúsení lásky Boha, milosrdnej lásky, ktorá dáva radosť, pokoj a večný život.

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -zk, bp-