Keď Ježiš hovoril o Božom kráľovstve, vedel, že hovorí o niečom, čo sa značne odlišovalo od predstáv jeho poslucháčov; o niečom, čo sa značne odlišuje aj od našich predstáv dnes. Používal preto podobenstvá: rozprávanie a obrazy, ktoré skôr než by predkladali nejaké definície, pozývajú k pohrúženia sa do tajomstva. Ježiš napríklad porovnáva Božie kráľovstvo s "horčičným zrnkom: Keď sa zasieva do zeme, je menšie než všetky semená na zemi, ale keď je zasiate, vzíde a prerastá všetky iné záhradné rastliny; vyženie tak veľké konáre, že vtáky môžu hniezdiť v jeho tieni "(Mk 4, 31-32). So zrnkom, ktoré je zahrabané do zeme, ktoré zmizne z očí a je zabudnuté; ktoré však neprestáva rásť, zatiaľ čo dejiny si idú ďalej svojou cestou a zdanlivo sa o neho nezaujímajú; ktoré rastie aj v noci, keď sa o neho nikto nestará, kedy si ho nikto nevšíma.
2. októbra 1928 svätý Josemaría objavil vo svojej duši semienko, ktoré mu tam zasial Boh: malé horčičné zrnko, ktoré sa malo rozrásť na veľkom poli cirkvi. Zachoval sa nám zápis urobený o pár mesiacov neskôr, v ktorom svätý Josemaría v stručnosti zhŕňa genetický kód tohto semienka: „Obyčajní kresťania. Kvasiace cesto. Naším povolaním je obyčajnosť, s prirodzenosťou. Prostriedok: profesionálna práca. Všetci svätí! Tiché odovzdania. "1 Od chvíle, kedy ho Boh poveril poslaním starať sa o toto semienko, nežil už svätý Josemaría pre nič iné. A to, čo vtedy bolo jednoduchým prísľubom a nádejou, je dnes zeleným stromom, ktorý poskytuje útočisko mnohých dušiam a spríjemňuje mnohé životy.
Normálne je chcieť byť svätý
„Každý svätec," píše pápež František, „je posolstvom, že Duch Svätý berie z bohatstva Ježiša Krista a dáva svojmu ľudu." 2 Svätý Josemaría dostal posolstvo a stelesnil ho vo svojom živote. On sám sa stal posolstvom a jeho život a slová začali mnoho ľudí oslovovať. „Nech tvoj život nie je neplodný. - Buď užitočný. - Nechaj za sebou stopu. - Vyžarujte plameňom svojej viery a lásky (...). A zapáľ všetky cesty krajiny ohňom Kristovým, ktorý nosíš vo svojom srdci. "3
To, že tento oheň v sebe nosil, veľmi rýchlo postrehol José Luis Múzquiz, jeden z prvých veriacich Opus Dei, ktorí boli vysvätení za kňazov. Pri prvom stretnutí s ním svätý Josemaría hovoril o niečom, o čom s ním predtým možno ešte nikto nehovoril: byť apoštolom vo svojej práci. A k tomu dodal: „Nie je iná láska ako Láska! Ostatné lásky sú bezvýznamné." Na jeho spoločníka tieto slová mocne zapôsobili: „Bolo vidieť, že vychádzali z hĺbky jeho duše, z duše zamilovanej do Boha. Akoby sa mi vtedy v hlave rozsvietilo. "4
Pri ďakovnej omši za blahorečenie tejto zamilovanej duše vtedajší kardinál Ratzinger svojím tak typickým spôsobom, v ktorom sa mieša jednoduchosť s hĺbkou, vysvetlil, že „vo význame slova svätý došlo počas histórie k nebezpečnému zúženiu, ktoré nás bezpochyby ovplyvňuje aj dnes. Núti nás myslieť na svätých, ktorých sochy a obrazy vídame na oltároch, na zázraky a hrdinské cnosti, a podsúva nám myšlienku, že svätosť je len pre niekoľko málo vyvolených, medzi ktorých sa nemôžeme počítať. Nechávame teda svätosť pre tých pár ľudí, ktorých počet nepoznáme, a uspokojujeme sa jednoducho s tým, že sme, akí sme. Uprostred tejto duchovnej apatie zapôsobil Josemaría Escrivá ako buditeľ, ktorý volá: „Nie, svätosť nie je nič mimoriadne, ale obyčajné, je to niečo normálne, určené pre každého pokrsteného. Svätosť nespočíva v nejakom nenapodobiteľnom hrdinstve; má tisíce podôb a môže byť dosiahnutá na ktoromkoľvek mieste a v ktoromkoľvek povolaní. Svätosť je normálnosť."5
Pre kresťana je teda prirodzené chcieť byť svätý. Preto svätý Josemaría veľmi skoro napísal: „Svätí neboli abnormálne bytosti; prípady pre moderného lekára. Boli a sú normálni: z mäsa a kostí, ako si ty. - A zvíťazili. " 6 Povolanie do Opus Dei vyžaduje uvedomenie si tejto normálnosti svätosti; vyžaduje túžbu stať sa interpretom tohto jednoduchého posolstva, tejto hudby, ktorej partitúry skutočne existujú: sú nimi život a učenie svätého Josemaríu; potvrdenie všeobecného povolania k svätosti 2. vatikánskym koncilom; 7 nedávneho učenia pápežov, ktorí túto náuku rozvinuli ..., a predovšetkým evanjelium.8 Partitúry teda existujú, ale je potrebné, aby ich hudba zaznela vo všetkých kútoch sveta, vo všetkých variáciách, ktoré ešte čakajú na svoj zrod, tj. v konkrétnych životoch mnohých kresťanov.
Tak zblízka, že s ním budeme žiť
Keď dal Pán vzniknúť Opus Dei, daroval svojej Cirkvi cestu, spiritualitu navrhnutú tak, aby mohla byť stelesňovaná v akomkoľvek obyčajnom prostredí, aby sa mohla vteliť do práce a do normálneho, bežného života veľmi rozdielnych ľudí. „Kdesi ďaleko na obzore sa zdá, akoby sa nebo spájalo so zemou. Nezabudni, že miesto, kde sa krajiny a nebo skutočne spájajú, je tvoje srdce dieťaťa Božieho."9 Aj keď povolanie do Opus Dei prebúdza v ľuďoch iniciatívu a chuť zlepšovať svoje okolie, nevedie ich principiálne k tomu, aby niečo robili, alebo aby robili viac, než čo už robia. Vedie ich predovšetkým k tomu, aby to, čo robia, robili inak, aby pri tom boli spojení s Bohom a snažili sa všetko zdieľať s ním. „Deti moje (...) naším povolaním je nasledovať Krista. Nasledovať ho tak zblízka, že s ním budeme žiť ako prvých dvanásť apoštolov; tak zblízka, že sa s ním stotožníme, že budeme žiť jeho život, takže nakoniec príde okamih, kedy už mu nebudeme klásť prekážky a budeme môcť spolu so svätým Pavlom povedať: Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus (Gal 2,20) ."10
Jeden z prvých supernumerárov spomína, ako bol prekvapený, keď mu zakladateľ Diela povedal: „Boh ťa volá na cestu kontemplácie." Pre neho, ženatého človeka, ktorý mal rodinu, o ktorej živobytie sa musel starať, to bol „skutočný objav".11 Pri inej príležitosti svätý Josemaría odporúčal: „Hovor, hovor s Pánom: Pane, som unavený, už nemôžem ďalej, toto mi nejde. Ako by si to urobil ty?"12 Presne to je kontemplácia uprostred sveta: hlboký a láskavý pohľad na skutočnosť živený pohľadom Boha a nepretržitým rozhovorom s ním. Svätý Josemaría zhrnul túto peknú výzvu do výstižnej vety: "Čím viac budeme prenikať do sveta, tým viac musíme byť ponorení v Bohu."13 Z tejto blízkosti Boha, z tohto pevného priateľstva s Bohom vychádzajú dva rysy, ktoré síce nie sú jedinými rysmi povolania do diela, ale majú pre kresťanov, ktorých Boh volá na túto cestu, zvláštny význam: predstavujú výzvu byť apoštolmi a ohlasovať Krista, poslanie premieňať a zmierovať svet s Bohom prostredníctvom práce.
Pred tým, než sa u týchto čŕt zastavíme, si musíme položiť logickú otázku: ak - ako to svätý Josemaría po celý svoj život kázal, a ako nám to nedávno pripomenul aj pápež - je svätosť pre všetkých a ak Pán prikazuje všetkým kresťanom hlásať evanjelium, čo je potom na povolaní do Opus Dei ako odpovede na výzvu nachádzať Boha uprostred sveta tak špecifické?
Vysvetlenie je pomerne jednoduché: "Povolanie do Opus Dei obsahuje, prijíma a uskutočňuje oddanosť či službu Bohu a ostatným, ktorú vyžaduje kresťanské povolanie; jedinou pridanou osobitosťou je práve ten spôsob, akým sa to deje: že totiž táto služba prebieha prostredníctvom členstva v konkrétnej inštitúcii cirkvi (Opus Dei) s určitou spiritualitou a s nevyhnutnými formačnými a apoštolskými prostriedkami,"14 ktoré sa zameriavajú na službu Bohu a ostatným najmä prostredníctvom práce a každodenných normálnych vecí. Povedané inak: kto objaví a prijme svoje povolanie do Opus Dei, rozhoduje sa darovať svoj život ostatným (čo je podstata kresťanského života), a k uskutočneniu tejto výzvy používa konkrétnu cestu, vedený Bohom a podporovaný veľkou rodinou. Je preto pripravený urobiť zo svojej strany všetko, čo bude v jeho silách, aby táto charizma živila jeho vnútorný život, osvetľovala jeho rozum a obohacovala jeho osobnosť ... aby mohol nájsť Boha vo svojom živote a podeliť sa o svoj objav s ostatnými.
Všetci, ktorí majú veľké srdce
Ježiš na ceste z Betánie do Jeruzalema pocítil hlad. Hľadal niečo na jedenie, a tak pristúpil k figovníku (Mt 21,18). „Pristupuje k figovníku, pristupuje k tebe a pristupuje aj ku mne. Ježiš hladný a smädný po dušiach ľudí. Z kríža volal: Sitio, som smädný! Smädom po nás, po našej láske, po našich dušiach aj po všetkých dušiach, ktoré by sme mali k nemu priviesť cestou kríža, ktorá je cestou nesmrteľnosti a nebeskej slávy."15
Povolanie do Diela je takou silnou nákazou hladom a smädom po Bohu. Keď sa svätý Josemaría snažil vybudovať prvý študentský internát Diela, odporúčali mu niektorí, aby sa neponáhľal. Počas jednej duchovnej obnovy si poznamenal: „Zhon. Nie je to zhon. To Ježiš nalieha."16 Podobne ako svätého Pavla na neho naliehala láska Kristova (porov. 2 Kor 5,14). S podobnou jemnosťou Boh nalieha aj na nás, aby sme klopali na dvere ľudí a hovorili im: „Nech si ktokoľvek, uvedom si, že si milovaný!" 17 Normálne, prirodzene, mať druhých rád a nechať sa mať rád, pomáhať, slúžiť, odovzdávať čo vieme, učiť sa, spoločne pracovať a čeliť výzvam, problémom a strachu, vytvárať priateľské putá ... Tam, kde sme sa narodili, kde pracujeme, kde odpočívame, kde nakupujeme, môžeme byť kvasom, soľou, svetlom sveta.
Boh nevolá do svojho Diela superhrdinu. Volá normálnych ľudí s veľkým a veľkodušným srdcom, v ktorom majú všetci miesto. Tak to vnímal svätý Josemaría, keď sa zamýšľal nad tým, akí ľudia môžu dostať od Boha povolanie do Diela; v jednom texte z prvých rokov napísal: „Nemajú tu miesto: ani sebci, ani zbabelci, ani zvedavci, ani pesimisti, ani vlažní, ani hlupáci, ani lenivci, ani bojazliví, ani frivolní. Majú tu miesto: chorí - miláčikovia Boží - a všetci, ktorí majú veľké srdce, aj keby ich slabosti boli veľké."18 Stručne povedané, kto zistí, že ho Boh volá do Opus Dei, môže mať nedostatky, obmedzenia a chyby, hlavne však má mať veľké ideály, túžbu milovať a odovzdávať druhým lásku Božiu.
Milovať svet tak, ako ho miluje Boh
„Boh tak miloval svet," čítame v evanjeliu svätého Jána, „že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale ale mal večný život" (Jn 3,16). Boh vášnivo miluje svet, ktorý stvoril; tento svet nielenže nie je prekážkou pre svätosť, ale je dokonca miestom, kde sa svätosť rodí. Toto posolstvo je obsiahnuté v jadre Opus Dei: môžeme byť svätí nie navzdory tomu, že žijeme vo svete, ale práve preto, že v ňom naplno žijeme. Svet, táto tajuplná zmes veľkosti a úbohosti, lásky a nenávisti, závisti a odpustenia, vojen a mieru, „nedočkavo čaká, až sa Boží synovia zjavia v sláve" (Rim 8,19).
Kniha Genesis používa pre vyjadrenie nášho vzťahu k svetu dve slovesá: "strážiť" a "obrábať" (porov. Gen 2,15). Prvým slovom, ktoré je použité tiež na vyjadrenie plnenia prikázaní, nás Pán robí zodpovednými za svet; hovorí nám, že ho nemôžeme despoticky zneužívať. V druhom slove, ktoré znamená jednak "obrábať" (obyčajne krajinu), jednak "podávať obeť" (porov. Num 8,11), Boh spája prácu s kultom: prácou sa nielen realizujeme, ale tiež tým prinášame Bohu milú obetu, pretože milujeme svet tak, ako ho miluje On. Posväcovať prácu teda nakoniec znamená činiť svet krajším a vytvárať v ňom priestor pre Boha.
On sám chcel svet, ktorý vzišiel z jeho stvoriteľských rúk, strážiť a obrábať ľudskými rukami, rukami tvora. Po celé stáročia sa na skryté roky Pánovho života v nazaretskej dielni nahliadalo ako na temné roky bez jasu, vďaka duchu Diela sú však tieto roky "jasné ako slnečný svit (...), osvecujúci naše dni a dávajúci im ich skutočný zmysel".19 Preto svätý Josemaría svoje deti vyzýval, aby o Pánovej práci často rozjímali, pretože pripomína skrytý a tichý rast obilného zrna. Taký bol rast Ježiša - on sám sa neskôr prirovnal k obilnému zrnu (porov. Jn 12,24) - v Jozefovej dielni a v dielni-domácnosti jeho Matky.
Obyčajný život Svätej rodiny ukazuje, že sú práce, ktoré sa síce prízemnému pohľadu môžu zdať úbohé, ale pre lásku, starostlivosť a túžbu byť užitočný, s ktorou sú vykonávané, majú v Božích očiach nesmiernu hodnotu. „Posväcovať prácu preto neznamená robiť niečo sväté, zatiaľ čo sa pracuje, ale práve činiť samu prácu svätú."20 Tak sa „z dobre vykonanej ľudskej práce stal očný liek, ktorý pomáha vo všetkom objaviť Boha. A stalo sa to práve v našej dobe, kedy sa materializmus snaží urobiť z práce bahno, ktoré ľudí zaslepuje a bráni im v pohľade na Boha."21
Aby zrno mohlo priniesť plody, musí sa skryť, musí zmiznúť. Tak videl svoj život svätý Josemaría: „Skryť sa a zmiznúť, to je moje poslanie, nech žiari len Ježiš."22 A Boh chce, aby tak svoj život videli aj všetci ľudia, ktorých volá a bude volať do Diela. Ako prví kresťania: normálni a obyčajní ľudia, ktorí ak vzbudzovali rozruch, tak nie preto, aby zožali potlesk, ale aby Boh mohol žiariť. Ľudia, ktorí predovšetkým „žili zo sily Krista a Krista hlásali (...): rozsievači pokoja a radosti, ktorú nám priniesol Kristus".23
Eduardo Camino / Carlos Ayxela
1 Apuntes íntimos, č. 25, in: P. Rodríguez, F. Ocáriz, J.L. Illanes, El Opus Dei en la Iglesia, Rialp 1993, s. 216.
2 František, ap.ex. Gaudete et exsultate (19-III-2018), č. 21.
3 Sv. Josemaría, Cesta, č. 1.
4 Camino, edición Critic-Histórica, comentario al n. 417.
5 J. Ratzinger, Homília, 19-V-1992, cit. in: Romana, č. 14 (1992), s. 48.
6 Sv. Josemaría, Cesta, č. 133.
7 II. vatikánsky koncil, dogiem. konšt. Lumen Gentium (21-X-1964), č. 40.
8 Porov. Ján Pavol II., Ap. ex. Christifideles laici (30-XII-1988), č. 16-17; Benedikt XVI., Audience, 13-IV-2011; a najnovšie František, ap. ex. Gaudete et exsultate (19-III-2008).
9 Sv. Josemaría, Brázda, č. 309.
10 En Dialógo con el Señor, edición Critic-Histórica, Rialp, Madrid 2017, s. 101.
11 V. García Hoz, "Mi Encuentro con Monsenor Escrivá de Balaguer", in: R. Serrano (ed.) Así le vieron, Rialp, Madrid, 1992, p. 83.
12 Sv. Josemaría, Poznámky z rodinného stretnutia vo Valladolide, 22-X-1972 (zachytené v dokumente "El corazón del trabajo").
13 Sv. Josemaría, vyhňa, č. 740.
14 F. Ocáriz, "La vocación al Opus Dei como vocación en la Iglesia", in: El Opus Dei en la Iglesia, Rialp, Madrid, 2014, p. 169.
15 Sv. Josemaría, Boží priatelia, č. 202.
16 Súkromné poznámky, č. 1753, cit. in: A. Vázquez de Prada, Zakladateľ Opus Dei (I), s. 357.
17 Sv. Ján Pavol II., Prekročiť prah nádeje, Tok, Prah
18 Sv. Josemaría, Instrucción, 1-IV-1934, č. 65.
19 Sv. Josemaría, Ísť s Kristom, č. 14.
20 F. Ocáriz, Naturaleza, gracia y gloria, Eunsa 2000, s. 263.
21 Beato Álvaro del Portillo, Carta, 30-IX-1975 (AGP, biblioteca, P17, 1991, sv. II, s. 63).
22 Sv. Josemaría, Carta, 28-I-1975, in: E. Burkhart, J. López, Vida cotidiana y santidad en la enseñanza de San Josemaría, sv. 2, Rialp, Madrid 2011, s. 301.
23 Ísť s Kristom, č. 30.