,,Keď hľadím na nebesia, dielo tvojich rúk, na mesiac a na hviezdy, ktoré si ty stvoril: čože je človek, že naň pamätáš, a syn človeka, že sa ho ujímaš?“(Ž 8, 4-5) Slová žalmistu odrážajú hĺbku úžasu, ktorý sa prebúdza v duši človeka, keď kontempluje nekonečnosť vesmíru a objaví pritom, že aj napriek svojej malosti je bezpodmienečne milovaný Bohom taký, aký je, len preto, že je.

Niekedy môžeme mať pocit, že tento zážitok absolútnej plnosti je obdivuhodný, nádherný, avšak nedosiahnuteľný. Máme dojem, pred ktorým nás vystríhal svätý Josemaría, že Boh je ďaleko, že je tam, kde žiaria hviezdy, a nie skutočne pri nás. Sme ponorení do víru života, plného povinností, projektov, vecí, čo treba urobiť. Z času na čas sa v našom vnútri ozvú pochybnosti: Načo je toto všetko dobré? Aký má zmysel toto robiť? Čo chcem vlastne dosiahnuť? Čo skutočne hľadám? Toto sú otázky prebúdzajúce sa v duši, ktorá chce viac a za pomoci Ducha Svätého nám otvárajú široké horizonty.

Mladosť je obdobie osobitne vhodné na položenie si týchto otázok, pretože je to čas plný možností, veľkých výziev a rozhodnutí, ktoré ovplyvnia beh nášho života. V tomto období kypí túžba bezo zvyšku využiť čas a vybrať si to správne životné smerovanie. Preto je potrebné vytvoriť si priestor a čas na premýšľanie, na dozrievanie, na bilancovanie doteraz prežitého, na to, aby sme znova objavili prítomnosť – to, čím je každý jeden z nás – a aby sme určili smer našej budúcnosti.

Nikto z nás tu nie je náhodou. Boh nás poslal na túto zem, aby sme sa stali súčasťou niečoho veľkého, aby sme spolupracovali s Ním na behu ľudských dejín. Bohu nikto nie je ľahostajný a pre každého má svoj plán.

Z tohoto môžeme mať trochu strach, lebo si to od nás vyžaduje vyjsť z bezprostredne prežívaného a opustiť naše istoty. V prípravnom posolstve na Svetové dni mládeže, ktoré sa v tieto dni konajú v Paname, pápež František povedal mladým: „Pozývam vás nahliadnuť do svojho vnútra a ‚pomenovať‘ vaše strachy (…) Spýtajte sa sami seba: dnes, v mojej konkrétnej situácii, čo mi spôsobuje úzkosť, čoho sa najviac bojím? Prečo nemám odvahu urobiť dôležité rozhodnutia, ktoré treba urobiť? A potom povzbudzoval:„Strach nesmie mať nikdy posledné slovo, naopak, ponúka nám príležitosť urobiť akt dôvery v Boha… a takisto v život. To znamená veriť v základnú dobrotu života, ktorý nám Boh dal, dôverovať, že on nás dovedie do šťastného konca aj cez okolnosti a vrtkavé udalosti, ktoré sú pre nás často záhadou.“

Na pozadí týchto veľkých otázok nám chce Boh predostrieť panorámu veľkosti a krásy, ktorá bola možno našim očiam skrytá. Je potrebné dôverovať mu a urobiť krok v ústrety, zbaviť sa strachu z myšlienky, že keď tak urobíme, stratíme veľa dobrých vecí, ktoré nám život ponúka. Božia schopnosť prekvapiť nás je však omnoho väčšia ako akékoľvek naše očakávania.

„Božie návrhy pre nás, podobne ako ten, ktorý dal Boh Márii, nie sú na to, aby nám vzali sny, ale aby v nás zapálili túžbu, nech sa náš život stane plodným, nech ostatným prinesie veľa úsmevov a rozveselí mnoho sŕdc,“ povedal pápež vo videoposolstve k Svetovým dňom mládeže, spomínajúc príklad Panny Márie, ktorá svojím veľkorysým „áno“ Bohu navždy zmenila beh dejín.