V roku 1975 považoval komunistický režim katolicizmus za hrozbu paralelnej autority, a preto uväznil všetkých katolíckych biskupov, pozatváral semináre a veriacich násilne odrádzal od praktizovania svojej viery. Dnes je Cirkev vo Vietname silnejšia, ako kedykoľvek predtým. V Južnom Vietname nedávno vláda zrušila limitnú kvótu na počet kňazov, ktorých možno vysvätiť. Semináre sú plné, a tak mnohí seminaristi musia za štúdiom cestovať aj do zahraničia.
Bolo pre mňa prekvapujúce vidieť životaschopnosť katolíckej viery v tejto krajine, viera sa šíri a počet katolíkov už presiahol 8 miliónov. Keď sme cestovali do Saigonu v jedno nedeľné popoludnie , videli sme dopravných regulovčíkov, ktorí si museli poradiť so zápchami, spôsobenými veľkým počtom veriacich, ktorí boli na ceste do početných kostolov, alebo sa z nich vracali.
Na každej ulici sme videli domy so sochou Panny Márie na vrchnom balkóne, čo pochádza z budhistickej kultúrnej tradície, keď Vietnamci umiestňovali sošku Guan Yin, bohyňu milosrdenstva , na prístavbe k domu. V iných domoch si ľudia zhotovili stánky Svätej rodiny. A o pol piatej ráno sa kostolné zvony rozozvučia po celom Saigone. Viera Vietnamcov je skutočne hmatateľná.
V horúcom a vlhkom prostredí dedinky My Son sme pracovali spolu s otcom Josephom, energickým farským kňazom, ktorý sa okrem nespočetných ďalších povinností stará aj o rozsiahle opravy domov chudobnejších farníkov. Náročné poveternostné podmienky v oblasti Mekongu sa veľmi rýchlo podpíšu na zvetrávaní nekvalitného dreva, používaného na stavbu chudobnejších domov. Jeden taký dom, ktorý sme opravovali, sa už čiastočne aj rúcal! Z finančných prostriedkov, ktoré chlapci počas roka nazbierali, sme zakúpili stavebné drevo a hliníkové plechy, z ktorých sme postavili prístavby pre päť domov. Tieto prístavby by mali vydržať oveľa dlhšie, ako pôvodné nekvalitné drevo na domoch.
Ešte väčšiu chuť do stavby sme dostali v chladnom a suchom mestečku K´long, nachádzajúcom sa na vysočine v blízkosti Saigonu. Pustili sme sa do výstavby celkom nového domu pre jedného chudobnejšieho obyvateľa, a okrem toho sme urobili aj dve prístavby. Najali sme si aj niekoľko miestnych remeselníkov, ktorí nám pomohli so stenami, so strechou, a dokončili sme aj kúpelňu.
Posledné dva dni pobytu v tábore sme strávili v Saigone. Naplno tu bežali prípravy na sviatok Tet (novoročné oslavy podľa Vietnamského lunárneho kalendára). Sledovali sme úžasné alegorické vozy, kvetinovú výzdobu, generálnu skúšku na oslavy, ktorých sme sa už kvôli nášmu odchodu nakoniec nezúčastnili.
Katolíci vo Vietname vyjadrujú nádej, že tento rok bude znamenať ďalší pokrok v náboženskej slobode ich krajiny. Vzťahy so štátnymi úradmi sa skutočne zlepšili, ale každý, s kým sme sa rozprávali, naznačoval, že sa treba veľa modliť za ich krajinu. Tento úmysel by mali mať na pamäti všeti katolíci.