EVANJELIUM dnešnej svätej Omše nadväzuje na reč, ktorú Ježiš predniesol krátko pred svojím umučením. „Ježiš zvolal: Kto verí vo mňa, nie vo mňa verí, ale v toho, ktorý ma poslal. A kto vidí mňa, vidí toho, ktorý ma poslal. Ja som prišiel na svet ako svetlo, aby nik, kto verí vo mňa, neostal vo tmách“ (Jn 12, 44-46). Kristus v týchto posledných chvíľach svojho verejného života prejavuje tú nekonečnú lásku, s ktorou prišiel na svet, aby nám dal jasnosť, aby nám ukázal Otcovu lásku, a tak zasial do duší radosť a pokoj.

V úryvku pozorujeme, že „Ježiš žije a koná s neustálym a zásadným odkazom na Otca. Často ho oslovuje slovom plným synovskej lásky: Abba; aj počas modlitby v Getsemani mu na perách zaznieva to isté slovo. Keď ho učeníci žiadajú, aby ich naučil modliť sa, učí ich Otče náš. Po zmŕtvychvstaní, vo chvíli, keď opúšťa zem, akoby sa ešte raz odvolával na túto modlitbu, keď hovorí: Vystupujem k svojmu Otcovi a vášmu Otcovi, k svojmu Bohu a vášmu Bohu. Takto sa Boh prostredníctvom Syna zjavil v plnosti tajomstva svojho otcovstva“^[1].

Základnou súčasťou Kristovho poslania bolo jasne nám ukázať „toho, ktorý ho poslal“; a nielen to, ale svojou smrťou a zmŕtvychvstaním nás urobiť Božími deťmi. Pre svätého Josemaríu je táto skutočnosť základom, na ktorom treba budovať vnútorný život. Preto nám neustále pripomínal, že „Boh je nežný, láskyplný Otec. Nazývaj ho otcom mnohokrát za deň a povedz mu — sám, vo svojom srdci — že ho máš rád, že ho miluješ, že sa cítiš hrdý a silný, pretože si jeho synom. Predpokladá to naozajstný program vnútorného života, usmerňovaný tvojimi prejavmi zbožnosti voči Nemu — stačí ich málo, ale musia byť vytrvalé — a ktoré ti pomôžu cítiť sa a správať sa ako dobré dieťa“^[2].

JEŽIŠ POKRAČUJE vo svojej reči: „Ak niekto počúva moje slová, a nezachováva ich, ja ho nesúdim, lebo som neprišiel svet súdiť, ale svet spasiť“ (Jn 12, 47). Ježiš je spasiteľ, ale oveľa väčší spasiteľ, než je predstava, ktorú by sme mohli mať o spasiteľovi na tejto zemi. Ježiš je aj sudca, ale jeho spravodlivosť sa nevykonáva tak, ako to robíme my ľudia. Aby sme sa vymanili z príliš ľudského spôsobu uvažovania o Ježišovi, môžeme si uvedomiť, že „Kristus nepochybne je a predstavuje sa predovšetkým ako spasiteľ. Nepovažuje za svoje poslanie súdiť ľudí len podľa ľudských princípov. On je predovšetkým ten, kto učí ceste spásy, a nie žalobca vinníkov (...). Preto treba povedať, že pred týmto svetlom, ktorým je Boh zjavený v Kristovi, pred takouto pravdou v istom zmysle súdia každého samotné skutky“^[3].

Pánovo kázanie sa vyznačovalo miernosťou. Evanjelium vidí v tomto postoji naplnenie proroctiev: „Nebude kričať ani hlučne volať, nedá na ulici počuť svoj hlas. Nalomenú trsť nedolomí, hasnúci knôtik nedohasí, podľa pravdy bude vynášať právo“ (Iz 42, 2-3; porov. Mt 12, 19-20). Pán jasne ohlasuje pravdu, ale odmieta akýkoľvek postoj, ktorý by viedol k ponižovaniu alebo drveniu tých, ktorí neprijímajú jeho kázanie. Chce si získať srdce každého človeka: „Ježiš nechce presviedčať silou,“ povedal svätý Josemaría, „a keďže je blízko ľudí, medzi ľuďmi, jemne ich pohýna, aby ho nasledovali, aby hľadali pravý pokoj a autentickú radosť“^[4].

Je dobré pamätať na nesmiernu trpezlivosť Boha, ktorý počíta s obmedzeniami svojich detí. Každá duša má svoj čas. Existuje nespočetné množstvo príbehov ľudí, ktorí vďaka chápavému sprevádzaniu dobrého priateľa nakoniec objavia radosť z otvorenia svojho srdca Ježišovi Kristovi. „Pravda sa presadzuje jedine svojou vlastnou silou, vniká do myslí lahodne, no zároveň dôrazne“^[5]: toto presvedčenie, vychádzajúce z Kristovho života a skúsenosti Cirkvi, sa považuje za „zlatý princíp“^[6] evanjelizácie.

PÁNOVO KÁZANIE bolo podporované jeho dôvernou túžbou plniť Otcovu vôľu: „Ja som nehovoril sám zo seba, ale Otec, ktorý ma poslal, ten mi prikázal, čo mám povedať a čo mám hovoriť“ (Jn 12, 49). Ježiš žil tvárou v tvár Otcovi a odtiaľ čerpal silu osvecovať ľudí okolo seba. Pánovu činnosť nemožno chápať ako akt jednoduchej filantropie, ale vyviera z prameňa jeho lásky k Bohu Otcovi. Chceme objavovať a spájať sa s Božou vôľou, pretože práve tam je život: keď sa rozprávame s inými ľuďmi, keď vykonávame formačné činnosti alebo uprostred našich bežných povinností.

Plnenie našich úloh tvárou v tvár Bohu nám pomôže vidieť z Božej perspektívy aj zdanlivé neúspechy a chvíle, keď sa nedostaví ovocie. Každá energia vynaložená na konanie dobra je plodná, aj keď to navonok nevidíme: „Táto plodnosť je často neviditeľná, nehmatateľná, nedá sa vyjadriť číslami. Človek vie, že jeho život prinesie ovocie, ale nenárokuje si poznať ako, kde ani kedy“^[7]. A keď do nášho života vstúpi skľúčenosť, môžeme sa opäť obrátiť na nášho Boha Otca: „Naučme sa odpočívať v nežnosti Otcovho náručia uprostred nášho štedrého a tvorivého snaženia. Poďme ďalej s plným nasadením, ale dovoľme, aby on zúrodnil naše námahy, ako sám chce“^[8]. Možno práve v takýchto chvíľach, keď jasne vidíme, že poslanie nás presahuje, nás Boh učí, že je to on, kto z našej obmedzenej zhody robí všetko nové; pochopiť a žiť to je spôsob, ako založiť svoj život na skale.

V tejto túžbe byť skutočne naladení ako Kristus na túžby srdca Boha Otca nám môže poslúžiť, aby sme si s novosťou vychutnali modlitbu Otčenáš. „Keď sa modlíme buď vôľa tvoja nie sme pozvaní otrocky skloniť hlavu, akoby sme boli otrokmi. Nie! Boh nás chce oslobodiť; a je to jeho láska, ktorá nás oslobodzuje. Modlitba Otčenáš je v skutočnosti modlitbou detí, nie otrokov, ale detí, ktoré poznajú srdce svojho otca a sú si isté jeho plánom lásky“^[9]. Môže nám tiež poslúžiť, aby sme si s novosťou vychutnali tie slová našej Matky: „Buď vôľa tvoja“, ktorými prejavila svoju túžbu byť vždy v jednote s Bohom.

^[1] Svätý Ján Pavol II, Audiencia, 23-X-1985.

^[2] Svätý Josemaría, Boží priatelia, bod 150.

^[3] Svätý Ján Pavol II, Audiencia, 30-IX-1987.

^[4] Svätý Josemaría, Listy 4, bod 2c.

^[5] Druhý vatikánsky koncil, Dignitatis Humanae, bod 1.

^[6] Ján Pavol II, Tertio Millennio Adveniente, bod 35.

^[7] František, Evangelii gaudium, bod 279.

^[8] Ibid.

^[9] František, Audiencia, 20-III-2019.